Zakladateľ a korunný princ

Bez ohľadu na to, kam sa budú ďalej uberať politické kroky Mikuláša Dzurindu a Ivana Mikloša, je jasné, že sa v stredu uzavrela jedna epocha.

04.06.2014 22:00
debata (12)

Pre slovenskú pravicu to bola epocha oslnivých úspechov v postmečiarovských časoch a trpkého pádu v nedávnej minulosti. Podobizne Dzurindu i Mikloša nepochybne patria na obe strany tejto mince. Na stranu úspechov i na stranu pádu.

Keď Dzurinda zakladal SDKÚ, sníval o strane, ktorá by bola otvorenejšia ako KDH a menej elitárska ako DS, neskôr OKS a podobné projekty. Zároveň sa mala dôveryhodne zakotviť aj hodnotovo, na rozdiel od straníckych jednohubiek typu SOP či ANO. Jeho cieľom bolo evidentne vytvorenie superstrany, ktorá by na Slovensku pozhŕňala všetko napravo od politického stredu. Podobne ako sa to naľavo od stredu podarilo Robertovi Ficovi.

Dzurinda kedysi využil zvláštnosť nášho vývoja, ktorou bolo verejnosťou akceptované stotožnenie pravice s programom ľudských práv a slobôd v časoch Vladimíra Mečiara. Ekonomické reformy Dzurindových vlád, hlboko zakotvené v ideológii jednej časti politického spektra, tak na verejnosti dostávali punc povestnej „jedinej alternatívy“, ktorá nepotrebuje širšiu diskusiu, aj pomocou sympatizantov z rôznych inštitúcií občianskej spoločnosti. Čo je, mimochodom, anomália, ktorá do značnej miery pretrváva dodnes.

Samotní Dzurinda s Miklošom však neboli schopní svoj program inovovať. V čase, keď krátkodobý úspech vystriedalo kruté prebudenie sa v hospodárskej kríze, bola SDKÚ síce v opozícii, vláda Ivety Radičovej však potom naplno ukázala, že v prípade SDKÚ ide o psíka, ktorý sa jednoducho odmieta učiť nové kúsky.

Dzurindova SDKÚ bola kedysi lídrom integračného úsilia Slovenska. V čase, keď tí, čo sú dnes najväčšími Európanmi, išli do volieb s nevkusnými plagátmi o únii a holých zadkoch, Dzurinda robil všetko pre to, aby sme nezmeškali posledné integračné vlaky. To by sa mu nemalo zabúdať. Bola to však tá istá SDKÚ, ktorá v čase Radičovej vlády podľahla nezodpovedným argumentom o podvodníckych Grékoch, ktorým sa nemá pomáhať. Keď potom zaradila spiatočku, bolo už neskoro – jej vláda sa rozpadla na tom istom, na čom sa iba rok predtým zhodovala.

No a, samozrejme, nad všetkým, či na pozadí všetkého sa premieta jeden nekonečný film: vláčiky, tretí operátor, skupinky, sitká, daňová správa, Gorila… Hádzať to všetko menovite na Dzurindu, by bolo príliš prostoduché. Rovnako prostoduché však boli Dzurindove pokusy tváriť sa, že sa ho to nijako netýka.

Jednoducho, ak je dnes SDKÚ v hlbokom personálnom i programovom úpadku, nie je to len vinou Pavla Freša a jeho vedenia. Pokiaľ je vysoko pravdepodobné, že túto stranu už z prachu Frešo nepozdvihne, nie je to iba preto, lebo jej nové vedenie oproti svojim predchodcom preukazuje výrazne nižšiu politickú inteligenciu. Bude to aj preto, lebo je až príliš zaťažená dedičstvom, ktoré jej zanechali zakladateľ a korunný princ. Tí, ktorí za sebou v stredu zabuchli dvere.

© Autorské práva vyhradené

12 debata chyba
Viac na túto tému: #SDKÚ #Ivan Mikloš #Mikuláš Dzurinda