Akýkoľvek opatrný, a to slovo treba podčiarknuť, optimizmus však marí prostý pohľad na dianie na juhovýchodnej Ukrajine. Ľudia naďalej zomierajú za veci, ktoré sa aj tak skôr či neskôr budú musieť vyriešiť za rokovacím stolom.
Médiá si dali záležať, aby takmer pri každom zo stretnutí, ktoré Vladimir Putin počas osláv výročia Dňa D v Normandii absolvoval s lídrami Európskej únie a Spojených štátov, zaznelo, že išlo o stručný rozhovor. To je pravda. Boli to väčšinou naozaj krátke stretnutia.
Akurát, že aj krátky a stručný rozhovor je lepší ako mlčanie, prerušované iba sporadickým prirovnávaním ruského lídra k Hitlerovi na jednej strane, či obviňovaním Západu z nadŕžania ukrajinskému fašizmu na strane druhej.
Často sa pripomína, že situácia sa môže vyvinúť do novej studenej vojny. Čo sa pritom pripomína už akosi menej, je to, že to len my, ktorí žijeme tu a teraz, vieme, že tá desaťročia trvajúca vojna bola vlastne „studená“. Generácia, ktorá zažila jej vypuknutie a nedožila sa jej konca, prežila v skutočnosti svoje životy v atmosfére príprav na horúci konflikt. Možno dokonca termonukleárny. Studená vojna nebola cieľom, cieľom bola rozhodujúca vojnová zrážka dvoch táborov a ich ideológií, ktorej výsledkom mala byť konečná anihilácia jedného z nich. Jediné, čo tento konflikt po celý ten čas odďaľovalo, bolo poznanie, že tá anihilácia by bola s najväčšou pravdepodobnosťou obojstranná. Na jednej strane je to pripomienka toho, aby sme pri narábaní s pojmami nezabúdali na ich pôvodný zmysel. Na strane druhej je to varovanie: kto súdny by si želal, aby sme sa opäť ocitli v takomto ovzduší?
Rozhodujúcu zodpovednosť za to, aby sa tak naozaj nestalo, nesú na svojich pleciach politickí lídri. Každá výmena hoci aj zopár starostlivo kontrolovaných viet na tému Ukrajina medzi nimi môže mať v konečnom dôsledku rozhodujúci význam.
Je však v silách týchto lídrov zastaviť to, čo sa v súčasnosti deje vo východoukrajinských mestách a dedinách? Nový ukrajinský prezident Petro Porošenko si dal vo svojom inauguračnom prejave záležať, aby uspokojil obe strany. Povstalcom sľúbil výmenou za zloženie zbraní imunitu pre tých, „ktorí nemajú na rukách krv“, ruskojazyčnému obyvateľstvu väčšiu samosprávu. Ukrajincom zasa sľúbil, že Krym bude pre neho vždy ukrajinský a že nepripustí delenie krajiny.
Realitou zostáva, že ukrajinská armáda naďalej útočí na „teroristov“, separatisti sa naďalej bránia pred „fašistami“, a bežní obyvatelia na oboch stranách sú vystavení propagande, ktorá im nedáva na výber, iba postaviť sa na jednu zo strán konfliktu. Opatrný optimizmus v súvislosti s Normandiou je asi namieste. Dôležitejšie však bude, ako budú politickí lídri Západu a Východu schopní meniť realitu na východnej Ukrajine, ktorá, ako sami hovoria, je neprijateľná. Zatiaľ toho v tomto smere veľa nepredviedli.