Táto priama úmera vyznieva logicky. Dobre však vieme, aj z nedávnej histórie, že nemusí platiť. Mnoho usilovných a nadaných detí, ktorých rodičia dosiahli iba základné vzdelanie, a ktoré navštevovali jednoduchú dedinskú školu, sa vypracovalo na úspešných inžinierov, ekonómov, pracovníkov vo verejnom či súkromnom sektore, ale aj na vedcov.
Mladí ľudia zo zaostalejších okresov mali oproti rovesníkom z „lepších rodín“ určitú výhodu – akýsi vnútorný motor, ktorý ich poháňal dopredu, aby predbehli ostatných. Lenže dnes sa ukazuje, že určité predpoklady na vydarený štart do života sú nevyhnutné.
Ak sa v celých dolinách Slovenska už dve desaťročia drží zničujúca nezamestnanosť, ktorá sa, žiaľ, pre tisíce rodín stala životným štandardom, a na ňu sa nadväzujú ďalšie sociálne i psychologické smutné javy, tak ťažko hľadať motiváciu a impulzy, aby to nastupujúca generácia dotiahla ďalej. A to sa vôbec netýka iba oblastí s vyšším pomerom rómskeho obyvateľstva.
Nastupuje začarovaný kruh. Dlhodobo nezamestnaní nemajú peniaze na to, aby svojim deťom zabezpečili primerané zázemie, perspektívnejší učitelia utekajú do väčších miest, školy potom poskytujú nižšiu úroveň vzdelávania, poslabšie sa rozvíjajú záujmové aktivity, na dochádzanie do susedného mesta niet financií…
Iste, existujú aj také rodiny a školy, ktoré dokážu robiť zázraky. Ale primárnym riešením tohto (a nielen tohto) problému ostáva jedno jediné: razantné zníženie nezamestnanosti.