Pretože ak je politika v podaní Smeru často nevkusom, ktorý má privábiť istú časť publika, potom slovenská pravicová politika je v posledných rokoch gýč na gýč.
O chabých zákonoch o financovaní politických strán či predvolebných kampaní sa už toho popísalo dosť na to, aby sme vedeli, že je to reálny problém. Aj to, že tento problém zatiaľ neobišiel žiadnu stranu a žiadneho z relevantných politikov. Prezidentských kandidátov nevynímajúc.
Pochopiteľne, platí aj to, že je dôležité, aby politik, ktorý hlása očistu politiky, mal sám čistý štít. Alebo aspoň aby dokázal hodnoverne odrážať útoky vrhačov blata. Nejde tu teda o to ospravedlňovať Procházkove nezrovnalosti z prezidentskej kampane ani jeho amatérske snahy vykorčuľovať zo situácie, do ktorej ho dostal guru politickej insity na Slovensku Igor Matovič.
Je len naozaj do popuku sledovať, ako sa do nešťastného Procházku teraz púšťajú veličiny typu Richarda Sulíka či Ľubomíra Galka, ktorí ho vyzývajú, aby vysvetlil svoje financovanie. Samozrejme, s dôvetkom, že predsa nejde o Matoviča, ale o podstatu…
Nuž, milí koryfeji zodpovedného vládnutia a politiky pre „všetkých slušných ľudí“ – práve Matovič je tou podstatou! Je jedným zo stelesnení kolektívneho zhlúpnutia slovenskej pravice, ktoré dostalo nevídané obrátky po roku 2010.
Prejavilo sa od pádu úrovne ekonomickej diskusie na úroveň: ušetril – dobre, neušetril – zle, až po vyvolávanie „ducha novembra“, z ktorého sa stal obuch na každého, koho kritické myslenie neopustilo dňom, kedy nám Vladimír Mečiar spieval na rozlúčku z televíznej obrazovky.
Patrí doň nulová tolerancia ku korupcii v ústach arogantných politikov, ktorí nie sú schopní ani dodatočne reflektovať vlastné chyby a prešľapy. Nezmieriteľný boj so zločinom v ústach politikov, ktorí svoju vlastnú stranu personálne i finančne budujú ako konšpiračnú jednotku.
Procházka so svojimi chalanmi, ktorých vraj zhulákal, sa do politiky zvučných sloganov a jednovetých odpovedí na všetky spoločenské problémy zaradil rovnako organicky ako Daniel Lipšic s jeho križiakmi a ekonomickými géniami, Sulík s jeho potápajúcou sa lodičkou, aj Matovič so svojím detektorom. Na svoju dnešnú aféru sa môže hnevať, ale čudovať určite nie.
Problém gýča nie je v tom, že by išlo o takzvaný nízky žáner, ale v tom, že je lžou. Nízky žáner, ktorý sa na nič nehrá, môže byť aj vcelku užitočnou záležitosťou. Gýč, ktorý sa vydáva za vysoké umenie, je lož, ktorá skutočnému umeniu uberá priestor pre život.
Slovenská pravica politický gýč nevymyslela. Uverila mu však natoľko, že ho prijala nielen ako prostriedok v boji o voliča, ale ako samotný obsah politiky. A politický gýč sa práve chystá otvoriť svoju novú kapitolu, tentoraz v prostredí Prezidentského paláca. O tom však až neskôr.