Keď minister obrany Juraj Liška na trenčianskej Pohode v roku 2005 oznámil, že „služba vlasti" sa od 1.januára 2006 stane minulosťou, stretlo sa to s pozitívnym ohlasom (v situácii, keď zhruba každý tretí mladík mal vo vrecku modrú knižku, sa nedalo ani nič iné očakávať).
Minister argumentoval predovšetkým tým, že postupným skracovaním služby nie je možná kvalitná príprava brancov a keď sa niečo robí z donútenia, nikdy sa nedosiahne taký výsledok, ako keď sa to robí dobrovoľne. V profesionálnych ozbrojených silách je vojenská služba „pre vojakov prácou, výzvou a poslaním“, tým pádom existuje predpoklad, že bude vykonávaná na najvyššej úrovni.
Neprešlo ani desať rokov a „vojenskí jastrabi“ začínajú oprašovať koncept povinnej vojenskej služby, bez toho, aby jasne povedali, čo sa za ten čas zmenilo, resp. či už predchádzajúce argumenty neplatia. Navyše bez akejkoľvek kalkulácie, koľko by takýto „špás“ stál.
Len samotné ubytovanie pre vojakov by bol značný problém, lebo kasárne po celom Slovensku sa postupne rušia: v Košiciach a v Bratislave z nich vznikli multifunkčné kultúrne centrá, v Novom Meste nad Váhom sa zasa čoskoro zmenia na byty.
Na koncepte malej profesionálnej armády, ktorá je dobre vycvičená a vyzbrojená, nemôže nič zmeniť ani prebiehajúci konflikt za našimi východnými hranicami. Ide len o to, aby dostávala adekvátne množstvo prostriedkov. K obranyschopnosti krajiny určite neprispejú ďalší odvedenci, ktorí nebudú mať s čím poriadne bojovať, ako to bolo bežné v 90. rokoch…