Niekto, kto nepozná slovenské reálie, by sa mohol domnievať, že stratégia bude dokonalá, pretože pri jej vypracúvaní si autori dali skutočne načas. Ten, kto slovenské reálie pozná, vie, že je to trochu inak.
Niežeby sme si neželali, aby bol ten dokument dokonalý. Bodaj by bol. Akurát vieme, že zdržanie nebolo ani tak otázkou Lajčákovej tvrdej práce, ako skôr otázkou jeho postavenia v hierarchii domácej politiky. Keby bol mal bezvýhradnú podporu špičiek Smeru v tom, čo robí, štekanie svätuškárov by ľudskoprávnu karavánu prenasledovalo, no nemohlo by ju zdržiavať a sabotovať.
O najnovšom pokuse sa verejne hovorí od 1. júna, kedy niektoré staré známe firmy spolu so skupinou lekárov a psychológov zaútočili proti rodovo citlivej výchove v našich školách. Prekáža im na nej prakticky všetko; najmä však bubáci, ktorých si sami vytvorili a ktorí nemajú s predmetom čo robiť.
Nemá zmysel opakovať všetky ich konfabulácie, keďže sú známe. Za všetky nezmysly spomeňme len ten najčastejšie sa opakujúci, podľa ktorého rodová výchova vraj deti vedie k tomu, že si môžu samy určiť, kým rodovo chcú byť. Je zvláštne, že akurát toto prekáža šarlatánom, ktorí tvrdia, že homosexuálov možno prevychovať na heterosexuálov, čiže doviesť ich k tomu, aby si sami určili, kým chcú byť – čo je presne to, proti čomu vraj bojujú… Pochopiteľne, je to celé hlúposť, keďže rodová výchova nič také nehovorí ani nepredstiera.
Našťastie sa objavilo vyhlásenie meniace zaužívaný trend, podľa ktorého proti svätuškárom stoja ľudskoprávni aktivisti, kým politici hrobovo mlčia. Jeho autormi sú odborníci zo Slovenskej akadémie vied, ktorí racionálne argumentujú so znalosťou toho, o čom rodové scitlivovanie vlastne je. Okrem iného konštatujú, že Alojz Rakús a spol. spochybňujú oficiálne politiky Európskej únie a Slovenska a dehonestujú hodnoty rodovej rovnosti, ktoré sú medzinárodne akceptované a pre nás aj záväzné.
Čo je však najdôležitejšie z hľadiska politiky, autori vyzývajú ministrov školstva a zahraničných vecí a ministerku zdravotníctva, aby sa verejne vyjadrili k Rakúsovej iniciatíve, „keďže sa jedná o iniciatívu smerujúcu proti právnym dokumentom štátu na najvyššej úrovni“.
Už bolo načase. Ľudské práva a rodová rovnosť stáli odjakživa v jadre ľavicovej kritiky spoločnosti, nikdy to neboli nejaké menej podstatné prívesky, ako to občas tvrdia pohrobkovia prednovembrovej karikatúry ľavice. Vláda sa musí prestať vyjadrovať iba vtedy, keď je isté, že svoje publikum nemusí vlastne o ničom presviedčať. Ani Smeru po nedávnych zásnubách s konzervatívnou pravicou už zďaleka nepostačí, keď bude o sebe sám tvrdiť, že je ľavicovou stranou. Ak ňou bude chcieť byť, bude musieť znovu o tom ľudí presviedčať – a má čo robiť.