Smola je, že ak sa na jeden cirkus odpovedá druhým cirkusom, výsledok je cirkus na druhú. Preberaním jeho metód Procházka nekompromituje šaša Igora Matoviča, o ktorom to všetci už dávno vedia. Skôr sa sám stáva šašom.
Ľudia môžu mať oprávnene plné zuby nafúkanej a pompéznej politiky, pri ktorej sa obyčajní štátni úradníci a dočasní parlamentní funkcionári nosia ako svoje vlastné žulové pomníky a páchajú zmätené „štátotvorné“ prejavy, ktorým ani sami nemôžu rozumieť. Ale najmä sa vyvyšujú nad ostatných svojou aroganciou.
Akurát, že arogancia sa nemusí prejavovať iba takto starosvetsky. Arogantné je tiež to, ako pohŕda verejnosťou a jej vkusom napríklad „obyčajný človek“ Matovič. Pred svojím psom či mačkou sa bez problémov vyzlečiete donaha. Nie preto, že ich máte radi, ale preto, lebo sú to „iba“ zvieratká, pred ktorými necítite hanbu. Práve takýto postoj k verejnosti je prítomný vo výlevoch politikov, akým je Matovič, pred ním Ján Slota a iní.
To nie je len primitívnosť a teatrálnosť. Je to aj vypočítavá snaha robiť „politiku“ á la Martinka z Turca. Ono sa predsa vždy nájde nejaké publikum, ktorému – práve tak, ako pri stupídnych reality šou – ani nenapadne, že to predovšetkým z neho si tu niekto robí bláznov. Pridáva sa do tejto skvostnej politickej partie alfa samček Procházka? Nech sa páči.
Procházka nezvládol hneď prvý Matovičov útok, keď namiesto toho, aby si povedal svoje a s nadhľadom ignoroval celý cirkus okolo, pristal na hru s detektorom lži. Potom sa ohľadom financovania svojej prezidentskej kampane už len zamotával, čo sa snažil riešiť akoby vtipne tým, že „na chalanov nahulákal“.
Navyše však podľa všetkého trpí tou častou chorobou samoľúbych ľudí, ktorí považujú priznanie chyby za väčšiu slabosť, ako jej tvrdohlavé opakovanie. Preto namiesto toho, aby včas priznal, že bolo skrátka hlúposťou impulzívne naskakovať na Matovičovu udičku, rozhodol sa, že bude pokračovať až do konca. A to tak, aby pritom robil divadielko pre politických pubertiakov, ktorých je u nás, žiaľ, stále viac a viac.
Čo bude vlastne ten koniec? To nik nevie. Matovič sa vraj vytasí s nahrávkou, Procházka sa vraj vytasí so žalobou a tak ďalej. Medzitým však bude pokračovať cirkus okolo detektorov, úplne zbytočných tlačoviek a kontratlačoviek, vyhlásení a obvinení. A ktovie, možno celá tá krikľavá trápnosť dá zabudnúť na fakt, že u nás sa dá robiť politika aj bez programu, bez ideí a vlastne bez uchopiteľného racionálneho obsahu. A keby len robiť, takto sa dá u nás v politike vyšplhať veľmi veľmi vysoko!
Na druhej strane, sloveso šplhať sa možno nie je v danej situácii najsprávnejšie. Správnejšie bude skonštatovať, že naša politika sa pomaly, ale isto, prepadáva kamsi do suterénu. Na jej vrchol sa tak dostane každý, aj keby sa len plazil. Stačí mať medzi chalanmi toho správneho reklamného poradcu. Však?