Pochopiteľne, treba pri tom oddeliť rétoriku politikov od reality, ktorá môže byť nakoniec dosť odlišná. Politici však nesmú zabúdať, že práve tou realitou bude napokon súdená ich dnešná rétorika.
Politickí predstavitelia na oboch stranách držia svoje línie. Nemecko ústami svojich predstaviteľov otvorene priznáva, že následky budú bolieť aj nemeckých podnikateľov a spotrebiteľov – čím chce zahnať doterajšie výčitky jastrabov, podľa ktorých sa Angela Merkelová, keď brzdila akcie proti Vladimirovi Putinovi v snahe ochrániť vlastnú ekonomiku, správala príliš oportunisticky. Dnes Merkelová nemeckej ekonomike odkazuje, že rozšírenie sankcií bolo „neodvrátiteľné“.
Viacero iných európskych politikov hovorí v podobnom duchu: bude to možno bolestné, ale nedalo sa tomu vyhnúť. Britský premiér David Cameron sa tvári spokojne; londýnska City je zrejme na odlev ruských peňazí pripravená. Aspoň zatiaľ. Ani Francúzi sa zatiaľ nemusia obávať o svoj predaj vojenských lodí Mistral Rusku – sankcie vo vojenskej oblasti sa majú týkať iba nových kontraktov, nie už uzavretých. Oficiálny Washington tento týždeň pochválil Európu za to, že v trestaní Putina za Krym a Donbas prestala zaostávať za Spojenými štátmi.
Na druhej strane sa podobne heroicky tvária ruskí predstavitelia. Podľa veľvyslanca Ruskej federácie pri Európskej únii Vladimira Čižova je síce škoda, že sa Európska únia sankciami vybrala do slepej uličky, o osud ruskej ekonomiky sa však neobáva. V samotnej Moskve zasa niektorí politici rozširujú optimistické predstavy, podľa ktorých sankcie dokonca Rusku pomôžu, pretože sa odteraz bude musieť sústrediť na vývoj nových technológií vo vlastnej réžii.
Hoci sankcie sú oficiálne uvalené na jeden rok s tým, že po troch mesiacoch má byť preskúmaná ich účinnosť, politici oboch strán očividne pripravujú svoje publikum na to, že táto situácia môže trvať dlhšie. Európania akoby sami neverili, že sankcie povedú k nejakým cieľom, kým Rusi evidentne neveria tomu, že by sa situácia ich krajiny natoľko zhoršila, aby musel Putin nejako meniť svoj doterajší kurz.
Existuje pritom len jedna vec, ktorá môže situáciu naozaj zmeniť: vývoj na juhovýchodnej Ukrajine. Žiaľ, to je presne to, čo obidve strany sporu o sankcie akoby ignorovali.
Ruskí predstavitelia ďalej vyhlasujú, že nemajú nijaký dosah na kroky ozbrojencov v Donecku a Luhansku, hoci tam majú na popredných miestach svojich vlastných štátnych príslušníkov. Európski politici zasa síce sem-tam telefonujú s ukrajinským prezidentom a vládou, nič však nie je známe o tom, že by im pripomínali ich vlastný zástoj v tom, čo sa na Donbase deje.
Kým obyvatelia Európy a Ruska sa môžu tešiť na pokles svojich ekonomík a tomu zodpovedajúci ďalší vývoj, vojna na Ukrajine pokračuje nerušene ďalej. Tomu sa „odborne“ hovorí, lose-lose.