Okrem toho, že to nie je pekné, je to však aj vizitka právneho stavu, v ktorom je zamestnanec na tom občas možno iba o niekoľko stupienkov lepšie, ako keby bol nevoľníkom.
Každý krok, ktorý by tento pokrivený stav aspoň trocha vyrovnával, treba privítať. Platí to dokonca aj v prípadoch, keď sa s takýmito krokmi tupo politikárči. Napríklad tak, že keď podobný návrh podá opozícia, automaticky sa zmietne zo stola, len aby sa o rok neskôr na stole objavil znova, tentoraz vo vládnej podobe. Počnúc vyjednávaním o výške platu, končiac vyjednávaním o to, aby človek vôbec nejaký plat dostal, v prostredí vysokej nezamestnanosti všeobecne a absurdne vysokej v prípade viacerých regiónov sú u nás zamestnanci v podstate zamestnávateľom vydaní na milosť a nemilosť. Nezamestnanosť, ktorá často núti tých, čo majú prácu, dať sa v zamestnaní hoci aj otvorene ponižovať a týrať, však nie je jediným vysvetlením.
Zamestnanci by mali mať právo podať návrh uvaliť konkurz na firmu, ktorá im napríklad celé mesiace neplatí mzdy, aj bez zbytočných finančných či administratívnych prekážok. Je to rovnako logické, ako je logické predpokladať, že zamestnanci sú voči zamestnávateľovi práve takou legitímnou zmluvnou stranou, akou sú jeho veritelia či subdodávatelia. S tým, že oproti menovaným sú zamestnanci, prirodzene, o čosi slabší. Napríklad je jasné, že môžu mať problémy zložiť peňažnú kauciu potrebnú na podanie návrhu na konkurz, keď majú byť hlavným dôvodom návrhu nezaplatené mzdy za niekoľko mesiacov.
Áno, je to všetko až také veľmi logické, že vlastne ani niet divu, keď to na Slovensku neplatí ešte ani v roku 2014. U nás sa predsa dlhé roky pestuje logika spomínanej dvojvetnej vyhrážky: „Nepáči sa vám? Môžete odísť!“ Vy aj ja síce dobre vieme, že v skutočnosti odísť nemáte kam, iba ak do chudoby, hlavné však je, že máte „slobodnú voľbu“…
Uľahčenie možnosti, aby aj zamestnanci mohli dať návrh na konkurz krachujúcej firmy, pritom nie je právnym excesom. Keby sa chytráci, ktorí u nás založili firmy, zadlžili sa na všetky strany a potom zdúchli (známy prípad šičiek z Vranova), správali podobne vo svojich materských krajinách, v lepšom prípade by si už v podnikaní ani neškrtli. V horšom prípade by skončili pred súdom a možno aj v chládku.
Zamestnávatelia, ktorí už stihli vysloviť obavy, či to zamestnanci nebudú zneužívať, môžu zostať pokojní. Každý pokus o zneužitie sa dá dokázať a právne eliminovať. Z pohľadu firiem určite ľahšie, ako sa dá z pohľadu jednotlivcov bez práce a bez peňazí napríklad eliminovať zneužívanie exekúcií proti nim.
A tým chytrákom, ktorí si skúsili u nás „zainvestovať“ spôsobom, ktorý by im v civilizovanom svete nikdy neprešiel, určite nezaškodí, keď sa raz pre zmenu aj oni dozvedia: „Nepáči sa vám? Môžete odísť.“