Čo by to bolo za nový školský rok, keby sa u nás nezačal nejakými tými obligátnymi „reformami“. Tak napríklad, tých takmer 440-tisíc žiakov na základných školách by už malo čakať sito: na gymnáziá sa podľa novely zákona dostanú iba tí, čo budú mať na posledných troch vysvedčeniach priemer známok do 2,0, na stredné odborné školy s maturitou do 2,75.
Deviataci sa budú testovať už o mesiac skôr ako doteraz, pretože sa vraj školy sťažovali, že po otestovaní v marci sa už žiaci prestávali učiť. Na stredných školách pribudnú rôzne nové predmety a tak ďalej.
Všetko je to veľmi pekné. A dočasné. Nič u nás nikdy nebolo trvalé. Požadované priemery známok tu už kedysi boli, potom boli len ako možnosť vyhnúť sa prijímacím pohovorom na gymnáziá a stredné školy, potom už zasa neboli… Rodičia tohtoročných prváčikov sa s najväčšou pravdepodobnosťou nemusia nechať rozptyľovať. Kým ich dieťa dorastie do stredoškolského veku, pravidlá budú opäť iné. Samozrejme lepšie, ako inak.
Čo už s takými podenkovými byrokratickými zmenami (ktoré bývalý minister školstva pripravoval ako na bežiacom páse)? Asi nič; už sme si zvykli. Niektoré sa možno nakoniec ukážu ako životaschopné, na iné sa potichu zabudne a nikto za nimi žialiť nebude. Žiadna z nich však nezlepší naše školstvo, ak neprídu konečne aj niektoré trvalé zmeny.
Také, na aké nebude stačiť, aby na ministerstve nejaký príslušný odbor spracoval nejakú pedagogickú problematiku do obežníka, alebo aby minister dostal na zasadaní vlády úlohu podporiť odborné a potlačiť trochu všeobecné vzdelávanie.
Máme sa napríklad naozaj tešiť, že tohtoročným žiakom bude chýbať už iba dvadsaťpäť percent učebníc, zatiaľ čo takto pred rokom to bolo štyridsať percent? Najmä s neuveriteľným vysvetlením, že niektoré z chýbajúcich učebníc neboli ešte ani napísané? Máme sa tešiť, že pri tých zúfalých platových pomeroch na školách ešte vôbec zostali nejakí učitelia? Z ktorých, povážte len, niektorí považujú svoju prácu dokonca za poslanie?
Na čarovnú tautológiu nového ministra Petra Pellegriniho v rozhovore pre Pravdu („Rozpočet je teraz taký, aký je“) sa nedá odpovedať inak, ako rovnako: Veď hej, aj naše školstvo je také, aké je.
A bude také aj naďalej, pokiaľ niekto u nás nepochopí, že „znalostná spoločnosť“ sa nemeria počtom nepôvodných diplomoviek. Že kvalitná veda a výskum nemôžu existovať v krajine bez kvalitných stredných a základných škôl. A naopak, že celkom zbytočne sa bude ministerstvo snažiť o posilnenie výbavy škôl o chemické laboratóriá a podobne, ako to Pellegrini sľubuje, keď tá istá vláda, ktorej je členom, sústavne znižuje rozpočet vedeckých ústavov a výskumu na vysokých školách…
Našťastie, tých 54-tisíc prváčikov toto ešte trápiť nemusí. Dúfajme. Aby náhodou raz neplatilo, že Ema má síce mamu, zato však nemá šlabikár.