Film Vladimíra Štrica a Martina Lacka iste nemal byť iba akýmsi zostrihom kinožurnálov, z ktorých mohol divák nadobudnúť dojem, že počas vojny panovala na Slovensku priam idylka – že sme boli akýmsi ostrovom blahobytu a hojnosti, v ktorom komunisti mali dobre platené miesta, s demokratickou opozíciou sa zaobchádzalo v rukavičkách a nad tým všetkým bdel starostlivý Tuka s Tisom.
Nuž, a presne takýto obraz Slovenska, za ktorý by sa veruže nemusel hanbiť ani šéf propagandy Tido Gašpar, sa podarilo vytvoriť dvojici autorov. Lenže čo iné by sme mohli čakať od mladého historika, podľa ktorého „rozhodujúca časť národa nevnímala svoj štát ako vazalský“ a ktorý sa v následnej diskusii vyjadril, že SNP nemalo žiadny zmysel, lebo v ňom umrelo veľa ľudí a aj tak nesplnilo základný cieľ. Napriek tomu, že autori pôvodný scenár viackrát „prekopali“, to podstatné v dokumente nezaznelo vôbec alebo zaznelo len okrajovo. To však vôbec neprekvapuje, lebo pri pokuse okresať pôvodné neoľudácke východiská, nemôže byť výsledkom nič iné, iba amorfný, ale pritom stále idealizujúci obraz vojnovej Slovenskej republiky.
Ak je verejnoprávne médium presvedčené, že jeho úlohou je poskytovať priestor aj takýmto názorom, tak nech si do štúdia rovno pozvú Ďuricu s Vnukom a môžu si odfajknúť: úloha splnená!