Kým v prvom prípade podvodníkom sadli na lep desaťtisíce občanov, v druhom sa ich korisťou stali najmä naivní dôchodcovia, v treťom ide o nešťastníkov, ktorí sa z rozličných príčin zadlžili a chytajú sa ako topiaci každej slamky.
Ale akosi vždy po formálnej stránke to bolo v súlade so zákonom. Napriek tomu, že išlo o rozpor s dobrými mravmi a etikou. No sudcovia zamietali žaloby ako neopodstatnené.
A čo zákonodarcovia? Pri nebankovkách im trvalo roky, kým ich poškodenci dotlačili k zmenám paragrafov. Legislatívna náprava v súvislosti so šmejdmi trvala kratšie, no aj tak sa tisíce občanov už dodatočne nedovolajú pravdy. Vydriduchovia, neraz s právnickým vzdelaním, však nespia, vymýšľajú nové a nové pestvá, ako obísť zákony a nabaliť sa na úkor nešťastia iných.
Legislatívci sa bránia, že predsa nemôžu dopredu tušiť, s čím zase vyrukujú „ochrancovia ľudí v tiesni“. Vláda aj parlament by však mali reagovať oveľa pružnejšie. Aj teraz v súvislosti s pofidérnymi spoločnosťami, ktoré vykupujú hlboko pod cenu byty zadlžených majiteľov.
Objavili sa prvé kauzy, ale ide iba o vrchol ľadovca. O niekoľko rokov môže byť takýchto excesov množstvo. Malo by byť samozrejmé, že v takýchto prípadoch to, čo je nemorálne, by malo byť aj protizákonné.