Zamestnávatelia by sa preto mali predháňať v tom, kto im vytvorí lepšie podmienky. Že to u nás ani zďaleka tak nie je?
Vysvetlenie je prosté. Vzorec spokojní zamestnanci = úspešná firma platí len za predpokladu, že spoločnosť cíti určitú zodpovednosť za ľudí a krajinu, v ktorej pôsobí. Takých je v dnešnom globalizovanom svete, ktorého súčasťou je aj Slovensko, čoraz menej.
Firmy totiž dokážu dobre fungovať aj bez toho, aby prihliadali na kvalitu pracovného života svojich zamestnancov. Diktát ustavičného znižovania nákladov ich vedie skôr k opačnému prístupu – hľadaniu rôznych spôsobov, ako zákony obchádzať.
Navyše, sú tu dva faktory, ktoré pre Slovensko predstavujú značný hendikep. Tým prvým je nezamestnanosť, ktorá u nás dosahuje dlhodobo dvojciferné čísla, čo vytvára obrovský rezervoár pracovných miest. Poniektorí zamestnávatelia preto majú pocit, že so „svojimi“ zamestnancami môžu nakladať podľa vlastnej ľubovôle. A hoci máme Zákonník práce, z ich strany dochádza stále k jeho porušovaniu.
Druhým hendikepom je štruktúra zamestnanosti – pri manufaktúrnej výrobe je v podstate jedno, kto stojí za pásom, zaškolenie ďalšieho vyžaduje minimum času.
Summa summarum, tam, kde sa primárne snažia redukovať nezamestnanosť za cenu budovania montážnych hál, niet priesstoru na také „fajnovôstky“ ako je kvalita pracovného života. Aj preto sme až kdesi na chvoste OECD. Zmeniť to možno len zásadnou zmenou štruktúry našej ekonomiky.