Nie je tajomstvom, že sme krajina, ktorá má chronický komplex zo svojej vlastnej histórie. Tak ako by u nás každý každého najradšej vylúčil z dejín, tak u nás sochy vylučujú iné sochy z podstavcov. V našom hlavnom meste sa historicky nenašlo miesto zároveň pre Máriu Teréziu, Milana Rastislava Štefánika aj štúrovcov. Prvá bola rozmlátená na kusy, aby uvoľnila miesto tomu druhému, ktorý bol zasa roztavený, aby mohli na jeho miesto nastúpiť tí tretí.
V našej vlasti sa však nachádza dosť miesta zároveň pre pomníky bojovníkom proti fašizmu i pre busty a pamätné tabule fašistov a vojnových zločincov. A politici sa tvária ako svätí za dedinou: veď predsa všetko je to naša história, nie? Áno, je. Keby sme však s ňou boli vyrovnaní, čosi také by bolo skrátka nepredstaviteľné. Alibizmus politikov, príliš zbabelých, aby sa práve v takýchto prípadoch vyslovili formou áno – nie, by sa nepovažoval za prejav ich múdrosti, ale iba za dôvod viac ich nevoliť.
Patrí dielo tvrdého normalizátora Jána Kulicha na Duklu? Alebo nejde o Kulicha, ale o to, že ide o nelogicky osadenú sochu červenoarmejca na pamätníku padlým z Československého armádneho zboru? Alebo azda ide o to, že Kulicha tam osadili komunisti, ktorí však na tom istom mieste osadili aj predošlé súsošie vojakov s deťmi a nominálne dokonca i pôvodnú sochu čs. vojaka?
Na jednej strane Vojenský historický ústav nič nebúra. Kulich na Dukle zostane, len už stojí na inom mieste. Nechystá sa ideologické prepisovanie dejín: konkrétny pamätník sa má iba obnoviť vo svojej pôvodnej podobe z roku 1949, pričom sovietski vojaci budú mať naďalej svoj vlastný pamätník. Argument, podľa ktorého kópia pôvodnej sochy (ako inak – dávno zničenej) bude umelecky bezcenná v porovnaní s dnešným originálom, je platný. Na úvahu však ostáva, či má byť toto kritérium rozhodujúce – vo VHÚ sa rozhodli, že nie.
Na druhej strane, VHÚ na vidly nabehol čisto vlastnou vinou, keď svoju dlho pripravovanú obnovu pamätníka pripravoval tak dôkladne „verejne“, že sa o nej širšia verejnosť dozvedá až teraz. Vďaka až trochu hysterickej polemike, na ktorej má však ústav svoj vlastný podiel viny.
Prvý pamätník odhalili päť rokov po Karpatsko-duklianskej operácii. Druhý krátko pred jej desiatym výročím. Tretí k jej dvadsiatemu jubileu. Návrat k pôvodnej podobe sa chystá k sedemdesiatemu výročiu. Svojím spôsobom je teda pamätník na Dukle dozaista aj pamätníkom toho nášho večného komplexu a trápneho obrazoborectva. Otázkou ostáva, či je plán VHÚ na renováciu pamätníka súčasťou obrazoborectva, alebo skôr snahou urobiť za ním bodku. Hoci aj „umelecky nehodnotnú“.
Nezabúdajme tiež, že naša vlasť je zatiaľ preplnená inými, stokrát horšími príkladmi nášho komplexu. Takými, ktoré by si trochu hystérie isto zaslúžili.