To pri najlepšej vôli nie je možné, lenže dotyčným to nejako nedošlo. Výsledok sa nedá nazvať ani len fraškou, taký je trápny. Tak ako keď sa špičkový klub ovenčený mnohými titulmi prepadne do okresnej súťaže, pričom ambície jeho členov sú oveľa väčšie než reálne schopnosti…
To, že Pavol Frešo chce presadiť „svoju víziu“ a neustúpi pritom ani o krok, na veci nič nezmení. A už vôbec nie Ľudovít Kaník, hľadajúci „nový tím“. Má síce neuveriteľnú schopnosť prežiť a vrátiť sa späť do hry, na nejaký zázračný obrat však treba skutočných „špílmachrov“. A poslední takí sa v júni s úsmevom porúčali… Každý, kto by sa v tomto marazme, pokúšal o nejaký „reštart“, je vopred odsúdený na neúspech.
Nie je to však iba problém SDKÚ, toto je problém všeobecný. Strany na Slovensku, budované centrálne zhora nadol, sú skôr elitné krúžky bez širšieho odborného a členského zázemia. Za určitej konštelácie potom i povestný poryv motýlích krídel môže pre ne znamenať katastrofu. Akoby tu nikto nepočítal s tým, že i v politike dochádza k „opotrebovaniu materiálu“, a strany po odchode lídrov potrebujú plnohodnotnú náhradu.
A keďže Frešo nie je Dzurinda, ani SDKÚ už nikdy nebude lídrom pravice. Túto trápnu „one man show“ si však bude musieť dohrať sám.