Zatiaľ čo Červený kríž odsúdil ostreľovanie v celku, oficiálne miesta na Ukrajine a v Rusku nevynechali ani túto príležitosť na vlastné hry.
Podľa Ukrajincov je jasné, že paľba zasypávajúca obytné štvrte Donecka je dielom proruských povstalcov. Podľa Moskvy je zasa pozoruhodné, ako sa vláda v Kyjeve vzdáva zodpovednosti, pretože, ako tvrdí ruské ministerstvo zahraničných vecí, „streľba prišla z pozícií obsadených ukrajinskými bezpečnostnými silami“.
Áno, skutočne je tu všeličo pozoruhodné. Napríklad to, ako Kyjev s Moskvou neustále odvádzajú pozornosť od skutočného problému. Ním nie je to ako Ukrajinci, ktorí odrážajú útoky povstalcov na doneckom letisku, dokážu bleskurýchlo určiť, ktorá zablúdená strela vyšla od nich a ktorá od povstalcov. Ani to, akých neuveriteľne bystrozrakých pozorovateľov musia mať na ministerstve zahraničných vecí v Moskve, keď rovnako bleskurýchlo vedia, odkiaľ a kam tá-ktorá strela vyletela. Skutočný problém je, že možno už doslova iba hodiny delia to takmer mesiac trvajúce prímerie – ktoré sa už od samotného začiatku bohvieako nedodržiavalo – od totálneho kolapsu.
Skutočný problém je, že len počty obetí v oblasti doneckého letiska sa údajne rátajú už na stovky (počas „prímeria“!), zatiaľ čo narastajú aj civilné obete v Donecku a okolí. Pri všetkej úcte, Laurent DuPasquier nebol ani jediný, ani len jeden zo zopár: v Donecku denne zomierajú tí jeho nevinní obyvatelia, ktorí nechceli, nemohli, či nestihli ujsť. Pohrebnú kulisu im robia idiotské kábelogramy medzi Moskvou a Kyjevom.
Ak takto vyzerá prímerie, ako si potom asi bojujúce strany predstavujú ozajstný mier? To bude vtedy, keď sa obete nebudú rátať na stovky, ale už iba na tucty?
Na adresu ukrajinskej armády a rôznych jej podporných jednotiek sa už popísalo všeličo. Žiaľ, mnoho z toho najskôr aj pravdivého. Na adresu povstalcov však treba povedať, že práve prímerie odhaľuje najväčší problém na ich strane. Nikomu sa nezodpovedajú, nikomu nepodliehajú, dokonca nie je jasné ani to, či majú vôbec niečo, čo by aspoň pripomínalo jednotné velenie.
Spoliehať sa na to, že prímerie môže úspešne prerásť do začatia mierového procesu za takéhoto stavu, je takmer nemožné. Aj keď sa politickí predstavitelia povstalcov v Minsku za niečo zaručia, vôbec nezaručia, že hneď o deň na to nejaký miestny veliteľ nespustí delostreleckú paľbu na ukrajinské jednotky pod nejakou vlastnou zámienkou. Presne, ako teraz na doneckom letisku.
Do celého obrazu si už potom stačí doplniť ťažko potláčanú túžbu ukrajinských nacionalistov po silovom riešení krízy a pokrytectvo Moskvy, ktorá sa tvári ako mierotvorca, neustále však pritom podporuje nikomu nepodliehajúcich a nevypočítateľných povstalcov. Je to smutný obraz.