Čo je zaujímavé, kritikmi chystanej dohody o vytvorení 800-miliónového supertrhu sa popri európskej ľavici (a krajnej pravici) čoraz viac stávajú aj poslanci parlamentného mainstreamu.
Čo je ešte zaujímavejšie, kritika je o to silnejšia, o čo viac informácií vychádza na povrch. Skutočnosť akoby dávala za pravdu tým, čo tvrdili, že netransparentnosť rokovaní mala svoj dobrý dôvod. Korporácie a lobisti, ktorí mali, na rozdiel od verejnosti, prístup k informáciám, podľa všetkého dobre vedeli, že mnohé z toho, čo chystajú, v Európe narazí na odpor.
Otázkou je, na čo sa spoliehali. Ak by bola zmluva o TTIP predložená do Európskeho parlamentu bez toho, aby o nej dovtedy niekto vedel niečo bližšie, veľmi pravdepodobne by skončila v koši. Bude jej osud iný, ak sa EP dozvedá informácie vždy až po tom, ako už vzduchom poletujú podozrenia z dohôd hroziacich poškodiť európskych spotrebiteľov, zamestnancov a napokon aj štáty?
Minulý týždeň sa zavŕšilo siedme kolo rokovaní, no verejná diskusia je stále na úplnom začiatku. Európske spotrebiteľské a environmentálne organizácie majú stále rovnaké obavy z toho, že v mene bezbariérového prístupu amerických firiem na európsky trh budú obetované európske zdravotné a environmentálne štandardy.
Európska ľavica má obavy aj z toho, že v mene spoločného trhu budú postupne obetované aj európske sociálne a zamestnanecké štandardy. Čoraz viac centristov vníma vážne hrozbu, že dohoda o arbitráži by mohla úplne vyšachovať z hry štáty a ich legislatívu. Niektorí ekonómovia zasa spochybňujú ohlasovaný celkový prínos TTIP. Ak má dohoda napríklad posilniť HDP EÚ o pol percenta v priebehu piatich rokov, jej prínos pre zamestnanosť v Európe by bol v skutočnosti celkom zanedbateľný, dôvodia.
Ak by Európska komisia a Američania hrali s otvorenými kartami, väčšina výhrad by bola príspevkami do diskusie. Takto sú to výhrady k niečomu, čo sa tvorí mimo verejnej diskusie a verejnej politiky. To je rozdiel, ktorý môže dohode o TTIP napokon zlomiť krk.
Keby bola zmluva o voľnom obchode od začiatku otvorená diskusii aj mimo lobistických kruhov, mnohé z dnešných výhrad už teoreticky mohli byť dnes zažehnané. A keď sa dnes v odpovedi na kritiku vyjednávači dušujú, že mnohé výhrady sú beztak na najlepšej ceste k vyriešeniu, je to žalostne neskoro. Z TTIP sa stáva európsky strašiak nielen preto, čo dohoda hrozí obsahovať, ale aj preto, akým spôsobom sa rodí.
Nemusíme sa strašiť pochmúrnymi geopolitickými víziami. Môžeme si aj povedať, že odstraňovanie colných bariér medzi dvoma brehmi Atlantiku by ešte nemuselo automaticky znamenať tragédiu pre európske obchodné či sociálne štandardy. Skutočnou tragédiou však je, ako Európska komisia pri doterajšom rokovaní o TTIP podliezla štandardy európskej politiky.