Aktuálne nelichotivé 66. miesto v celosvetovom rebríčku vnímania korupcie a piata priečka od konca v rámci EÚ sú vizitkou, ako naša spoločnosť upadá do osídiel klientelizmu, nepotizmu a úplatkárstva.
Čo je však ešte horšie, ľudia síce majú informácie o nekalých praktikách, no boja sa o nich hovoriť, lebo vedia, že zo strany nadriadených by im hrozila odveta. To, že nejde len o nejaké abstraktné hrozby, dokazuje viacero konkrétnych prípadov – stačí si spomenúť na príbeh učiteľa Ota Žarnaya, ktorý upozornil na nehospodárne praktiky na škole a dostal výpoveď. Spolu s ním sa „porúčal“ aj jediný kolega, ktorý sa ho zastal…
Nahlásiť korupciu si vyžaduje značnú odvahu. Bez istoty, že oznamovateľovi nehrozí žiadna sankcia, sa na takýto riskantný krok odváži len málokto. Väčšina sa drží overeného: nehas, čo ťa nepáli.
Nový zákon na ochranu oznamovateľov korupčného správania by mal tieto osoby ochrániť. To, že sa zákon, napriek podpore väčšiny parlamentu, u niektorých poslancov stretol s odmietavým postojom, svedčí o obrovskom nepochopení – nová legislatíva nemá za cieľ vyrábať „bonzákov“ – ďalších Pavlikov Morozovov, ktorí by udali i vlastných rodičov. Má ochrániť tých, ktorí, „môžu významnou mierou prispieť k objasneniu protispoločenskej činnosti alebo k zisteniu alebo usvedčeniu jej páchateľa“. A to táto krajina potrebuje ako soľ.