Tým preto nezostáva nič iné ako nedostatok finančných prostriedkov kompenzovať zvyšovaním poplatkov. Lenže dôchodky mnohých ich klientov sú primalé, aby stačili pokryť odporúčaných 50 % nákladov, pričom čakateľov na sociálnu službu neustále pribúda…
Akoby týchto problémov nebolo málo – okrem domovov dôchodcov, ktorých zriaďovateľmi sú samosprávne kraje, služby seniorom poskytujú ešte neverejní poskytovatelia. Samozrejme, s nedotovanými cenami. A keďže samosprávy nemajú dosť peňazí ani pre svoje zariadenia, tým neverejným sa dostáva ešte menej, aj keď zákon im to prikazuje.
Asociácia združujúca viac ako 150 neverejných poskytovateľov sociálnych služieb sa preto domáha svojich práv a v domnienke, že nedostatok financií sa vyrieši, ak budú patriť priamo pod štát (ktorý im už teraz dáva dotáciu na lôžko a prevádzku), požadujú prenesenie týchto kompetencií. Myslieť si však, že štát, ktorý „cepuje“ samosprávu pre rozpočtový deficit, zrazu nájde peniaze pre nich, je naivné.
Natíska sa preto otázka: Načo je nám taká legislatíva, keď v skutočnosti štát, resp. samospráva, nedokážu garantovať naplnenie litery zákona? Férové by možno bolo povedať: prepáčte, ale pre neverejných poskytovateľov sociálnych služieb jednoducho nemáme peniaze.
Napokon tí si môžu prostredníctvom zahraničných samoplatcov na seba zarobiť. Lenže to nikto nemá odvahu nahlas povedať, tak ako štát vajatá v prípade financovania súkromných škôl – a tak sa roky moceme v bludnom kruhu…