Na jednej strane sa tak ocitajú bicyklisti, Židia, Rómovia, včelári, ryšavci i LGBTI, na druhej napríklad fašisti. Na ktorej strane sú rôzne aliancie proti ľudským právam a združenia za obrátenie toku dejín? Odpovedzte si sami.
Nie je dôležité, či ide práve o tú či onú menšinu. Dôležité je, že ide o menšinu, ktorá demokraciu ničím neohrozuje a demokracia teda nemá právo hlasovaním väčšiny vyhlásiť jej požiadavky či potreby vopred a „navždy“ za nelegitímne.
Demokracia dokonca nemá právo o požiadavkách či potrebách takejto menšiny vôbec nejaké hlasovanie vyvolávať. Práva LGBTI sú otázkou diskusie. Nech si biskupi a celá tá chromíkovská Pomocná stráž KBS robia referendá sami o sebe. Nie o iných ľuďoch.
I keby takéto referendum bolo právne možné, nebude demokratické. Mimochodom, prečo nás neprekvapuje, že o ústavnosti všetkých štyroch otázok, nielen tej jednej, medzi ústavnými právnikmi panujú pochybnosti aj po včerajšom rozhodnutí Ústavného súdu?
Na referendum, ktoré si nárokuje rozhodovať o menšine z pohľadu väčšiny, existuje asi iba jedna správna odpoveď: ignorovať ho. Nehrať s jeho iniciátormi falošnú hru na „demokraciu“, ktorá má byť zaručená hlasovaním. Takúto hru hrávali mečiarovci a hrávali ju komunisti – ktorí si práve pre to zdanie „demokracie“ väčšinu vynucovali násilím. Z času na čas takúto hru hráva každá aktuálna väčšina v Národnej rade, a vždy je to rovnaký trapas.
Čo keby sa situácia „obrátila“? Hypotetické referendum, v ktorom by väčšina mala hlasovaním rozhodovať o tom, ako môžu a ako nemôžu spolu žiť napríklad katolíci, by bolo rovnako nedemokratické a rovnako by si zaslúžilo odpor, ako referendum, o ktorom hovoríme dnes. Sekulárny štát uznáva manželstvo uzatvorené podľa náboženských predpisov za právoplatné a rovnocenné „svetskému“ – to bol výdobytok demokracie a tolerancie, ktorý nikto nespochybňoval a nespochybňuje. Kedy sme sa ale dohodli na tom, že odteraz budú náboženské autority rozhodovať, kto smie a akým spôsobom uzatvárať manželstvá? Kedy sme si povedali, že svetský štát už nie je konečnou autoritou našej demokracie?!
Čo už môžu o demokracii vedieť členovia monarchistickej organizácie, opierajúcej sa o neviditeľnú autoritu, ktorá si žiada totálne podriadenie jednotlivca? Tá otázka nie je myslená v zlom. Jednoducho, kto sa chce ísť do kostola poučiť o demokracii, zjavne si pomýlil adresu.
Ľudia, ktorí ctia demokraciu, by si v príslušnú sobotu (alebo aký deň to bude) adresu pomýliť nemali. Hlasovanie nemá byť iba o tom, či sa podriadime ľuďom, ktorých z nejakého dôvodu neustále trápi sexuálny život všetkých ostatných. Má byť najmä o tom, či sa my ostatní chceme nechať obrať o možnosť diskutovať. O bicyklistoch, včelároch i LGBTI.