Náš štát je k občanovi neprívetivý. Takmer nič nefunguje tak, ako by malo. Ľudia sú šikanovaní trhom, a keď z neho vypadnú, šikanuje ich štát, ktorý dovtedy pomáhali živiť. Môže za to November 1989?
Politické strany fungujú ako súručenstvá, ktoré v mene ziskov (mocenských či peňažných) dusia zárodky idealizmu vo svojom vnútri a vôľu ľudí angažovať sa navonok. Hospodárstvo funguje na klanových princípoch, ktoré spätne formujú aj politiku – často sa zdá, že vo voľbách nesúperia strany a myšlienky, ale biznis klany, ktoré používajú politikov ako svoje zástupné figúrky na šachovnici.
Verejné zdravotníctvo či školstvo a veda sú na kolenách. Ešte nikdy nemali politici a klany, ktoré za nimi stoja, nad nimi takú moc, akú majú teraz, keď sú celé tieto rezorty voči nim v pozícii žobrákov.
Privatizácia zmenila mapu našej krajiny viac, ako nájazdy Tatárov, Mongolov a Turkov dohromady. Jej výsledkom boli aj fungujúce a prosperujúce firmy. Ich príklad však zatienili všetky vytunelované, vykradnuté podniky, ktoré splodili armádu nezamestnaných a súčasne stvorili gangy zbohatlíkov, ktorí sa namiesto do väzení presťahovali do svojich oplotených prímestských satelitov.
Niet sa čomu čudovať, keď sa toľkým ľuďom dvíhajú žalúdky pri počúvaní novembrových oslavných ód na najkrajší zo všetkých svetov, ktorý vraj momentálne obývame. Môže za to November 1989?
Áno a nie. Na jednej strane je očividné, že súčasná situácia nepotrebuje len vágnu morálnu kritiku. Mravoučné reči o spoločenskej morálke nenapravia zlý spoločenský systém. Práve tak, ako ani korupciu a klientelizmus nevyriešia drakonické opatrenia ministerstva vnútra tam, kde sú tieto veci len sprievodným javom nespravodlivého systému. To, čo dnes žijeme, potrebuje systémovú, nie morálnu kritiku, ktorá iba čo pomáha chrániť systém pred zmenami. Na druhej strane, nech sú radšej pekne tichučko súdruženkovia, ktorí pravidelne vykrikujú spoza rohu: „Vidíte? My sme vám to hovorili. Teraz máte, čo ste chceli…!“ Nič nám nehovorili. Keby ten ich systém stál politicky a hospodársky za fajku dymu, nezrútil by sa pred dvadsiatimi piatimi rokmi ako domček z karát.
November 1989 je od dneška vzdialenejší, ako nám bol v novembri 1989 vzdialený rok 1968. Je nám vzdialenejší, ako bol našim dedom na začiatku druhej svetovej vzdialený pád Rakúsko-Uhorska. Namiesto sentimentálnych rečí o večne živých ideáloch Novembra, alebo konšpiračných teórii o tom, „ako to naozaj bolo“, nehovoriac o žlčovitých výpadoch proti všetkým a všetkému, čo sa s Novembrom spája, treba si jednoducho povedať, že je to história.
Iba blázni chcú meniť históriu. Treba zmeniť súčasnosť. Ľudské práva možno zhrnúť do poučky, že každý človek má právo na rešpekt a dôstojný život. Všetky politické, sociálne či kultúrne práva sú detailmi vyplývajúcimi z tejto poučky. A tá u nás žalostne nefunguje.