Kedysi vládnu stranu, ktorá viedla pravicu, totiž pochovali už dávno. V jeden deň sa z nej síce porúčal Martin Fedor, v druhý Viliam Novotný a ešte ďalší sa chystajú buchnúť dverami, no tieto informácie skôr pripomínajú muzikantov, ktorí sa ponáhľajú dole kopcom z funusu, občas ktorýsi z nich zakopne a vydá na tube kakofonický zvuk.
Na neslávny koniec v SDKÚ pritom nepotrebovali výpomoc politických súperov. Jej zakladatelia a ich nástupcovia si vystačili celkom sami. Sériou poodhalených káuz, škandálov, svojou nenásytnosťou, povýšenectvom, ale v poslednom čase aj osobnou neschopnosťou a absolútnou absenciou sebareflexie. Veď ešte i nedávny debakel v komunálnych voľbách vydávali za úspech.
Pravdaže, ambície, tie im nikdy nechýbali, paradoxne ani teraz. Presne ako zrazu osvieteným odpadlíkom z ostatných pravicových strán. Nijaká z nich sa nevyhla štiepeniu. Tí istí lídri hovoria o nových métach a o nových koalíciách. Veď keď už toľko peňazí ako Juraj Miškov investovali do tohto výnosného biznisu…
Dávajú sa dokopy liberáli s konzervatívcami, aby čoskoro zistili, že tadiaľ cesta nevedie. Najnovšie na námestiach uzatvárajú pokrvné bratstvá tí, čo chceli aspoň navonok vyzerať seriózne, s tými, ktorí ochotne na seba prevzali rolu parlamentných klaunov. A už sa rodia nové strany.
Tie však tak ako nova vo vesmíre nikoho neoslňujú, skôr pripomínajú skoky do tmy. A kto posledný v SDKÚ zhasne svetlo? Možno to ani nebude Pavol Frešo, vari aj ten si zaregistruje stranu s novou zástavou. Ak však niečo naozaj potrebuje slovenská pravica, určite to nie sú staré tváre pod novým mejkapom.