Časy sa pritom zrýchľujú tak, že čoskoro bude treba riešiť aj otázku, koľkých politických strán naraz môže byť členom či dokonca predsedom jeden poslanec.
Neveríte? Počkajme si. Čo dnes vyzerá ako satira, môže už zajtra byť normou. Nastúpený trend je jasný. Zrejme u nás len tak ľahko nebude každý človek pätnásť minút svetoznámy. Je však celkom možné, že čoskoro bude každý našinec pätnásť minút predsedom svojej vlastnej strany.
Po voľbách 2012 do Národnej rady vstúpilo šesť strán: Smer, OĽaNO, KDH, SDKÚ, Most – Híd a SaS. Po dvoch rokoch tam poslanci priniesli ďalšie (i keď bez poslaneckých klubov). Sieť Radoslava Procházku (poslanec Miroslav Beblavý), Nova Daniela Lipšica, Občania SK Alojza Hlinu. O slovo sa hlási SKOK Juraja Miškova a čoskoro zrejme pribudne strana, ktorú ide založiť Eva Babitzová a ktorú sa vraj chystá podporiť poslanec Viliam Novotný. Nezabúdajme ani na kádrové rezervy nezaradených, ktorí zatiaľ ešte nestihli vymeniť či založiť svoje druhé či tretie politické strany v poradí.
Ešte šťastie, že ďalšie voľby majú byť už v roku 2016. Keď sa počet strán napravo od stredu, ktoré majú svoje priame či nepriame zastúpenie v parlamente, stihne zdvojnásobiť počas menej ako troch rokov, koľko by ich tam pri takejto rýchlosti muselo byť v roku 2017? Aspoň dvadsať. Len si to predstavte, dvadsať strán na chudákov 67 opozičných poslancov – také tempo rozmnožovania by sa čoskoro nedalo ustáť inak, iba tým, čím sme túto úvahu začali: povolením a zároveň regulovaním straníckej promiskuity. Tri strany naraz, a dosť!
Vážne. Odkiaľ berú niektorí ľudkovia tú neochvejnú istotu, že svet čaká na príchod novej politickej partaje, ktorú založia akurát oni? Odkiaľ berú túto istotu niekdajší členovia dvoch či troch strán? A ešte vážnejšie: odkiaľ berú na takýto svoj dobrodružný politický život stále ďalšie peniaze?
Jedna vec sú politici, ktorí to skúšajú zas a znova, vždy s nejakým novým spasiteľom, ktorý „teraz už naozaj“ prinesie politiku „pre ľudí“. Druhá, ešte zaujímavejšia, otázka je, kto sú tí ľudia, ktorí im to zas a znova ochotne zafinancujú v nádeji, že nový mesiáš „teraz už naozaj“ úspešne prinesie politiku šitú na mieru ich záujmov. Stále platí, že charita nie je solidarita, keby sa však všetky tie milióny utopené v beznádejných politických projektoch (či skôr produktoch) mali použiť naozaj „pre ľudí“, všeličo mohlo byť u nás inak.
Nepriepustný monolit Smeru prináša svoje úskalia najmä naľavo od stredu. Množenie delením, ktoré sa napravo od stredu nielenže nebrzdí, ale, naopak, zrýchľuje, a pri ktorom sa známe firmy stále tvária ako nové tváre a noví spasitelia, je však absolútnou katastrofou. Ešteže voľby, ktoré väčšinu z nich preberú zo snenia do trpkej reality, sú už o necelé dva roky. Inak by sa čoskoro naozaj začala naša pravica množiť delením jednotlivých poslancov.