Cestujúci od liberalizácie železníc očakávajú zlepšenie služieb a zníženie cien. To sa podľa všetkého aj naplní, lebo privátny prepravca nasadil latku veľmi vysoko a ak s ním chce držať krok štátna Železničná spoločnosť, musí sa mu prispôsobiť, čo momentálne aj robí.
Ľudia iste ocenia, ak môžu cestovať v moderných vlakoch a za menej peňazí. Koniec monopolu štátnych železníc v tejto fáze prináša jednoznačne pozitíva. Cestujúci na trati z Bratislavy do Komárna už vedia, o čom je reč.
Liberalizácia má však aj odvrátenú tvár, lebo ak sa to s ňou preženie, nastane pravý opak. Ako odstrašujúci model môže poslúžiť rozsiahla privatizácia železníc vo Veľkej Británii. K tej došlo na začiatku 90. rokov za vlády Johna Majora. Rozbitím celonárodnej železničnej siete na viac ako sto spoločností došlo k atomizácii železničnej prepravy a aj sami konzervatívci s odstupom času priznali, že to bol omyl. Dokonca i samotné oddelenie prevádzkovateľov vlakov a tratí považujú za chybu, lebo sa zbytočne zvýšili náklady.
Na Britských ostrovoch nielenže došlo k zníženiu kvality dopravy (o čom kolujú rôzne historky), ale cestujúci musia siahnuť aj hlbšie do vrecka. Navyše spoločnosti neinvestujú do rozvoja železníc dostatok prostriedkov, takže do budúcnosti vytvárajú skrytý dlh.
Aj preto sa napríklad železničiari na starom kontinente bránia, aby v Európe došlo k úplnej liberalizácii železníc. Britský príklad je dostatočným varovaním, že všetko treba robiť s mierou.