Po sérii nezmyselných vyhlásení o víťaznom pochode strany súčasným volebným rokom sa môže stať, že jej predseda bude mať tentoraz pravdu. Situácia sa, ak nie v najbližších dňoch, tak iste týždňoch, „zastabilizuje“ tak, že zostane s Ľudovítom Kaníkom celkom sám. Ako tie koly v plote.
Zhodou okolností obaja pochádzajú z Demokratickej strany, ktorá sa až dodatočne pričlenila k Mikulášovi Dzurindovi a Ivanovi Miklošovi. Tí sa už dávnejšie rozlúčili s SDKÚ, hoci ju sami vytvorili ako širokú, stredopravú stranu, ktorá mala pod svojimi krídlami prichýliť liberálov, kresťanov, konzervatívcov, dokonca aj časť zelených a umiernených sociálnych demokratov. Bol to viac-menej úspešný projekt. Ale iba potiaľ, kým SDKÚ bola vedúcou silou v koaličných vládach a tým aj najbližšie k štátnym financiám. Potom to s ňou išlo dolu vodou, Iveta Radičová bola už iba meteorom, ktorý padal na ceste do nenávratna.
Ak niečo politikov a ich podporovateľov na centrálnej i lokálnej úrovni spájalo, určite to neboli spoločné myšlienky, zásady a ideálne ciele, ale záujmy celkom jednoduchého, hmotného charakteru. Svedčí o tom aj súčasný veľký tresk bez lesku, keď funkcionári a členovia nezakladajú jeden nový politický subjekt, ale rozleteli sa na všetky strany s individualistickým sloganom: Zachráň sa, kto môžeš!
Napriek tomu príbeh SDKÚ môže byť niečím poučný – pre súčasné i budúce politické strany, ktoré by chceli zopakovať podobný projekt.