Voľby v roku 1998 boli v podstate referendom o tom, či si želáme byť súčasťou Západu.
Blížiace sa referendum o ochrane rodiny predstavuje ďalší zlom, ktorý na dlhé roky môže ovplyvniť to, akú tvár bude mať táto krajina. Bolo by naivné si myslieť, že spodné prúdy, v ktorých sa mieša nacionalizmus s náboženskou intoleranciou, z našej spoločnosti vymizli. Ony sú stále prítomné a len čakajú na ten správny okamih, keď o sebe môžu dať vedieť.
Aj keď s výnimkou spomínaného referenda o vstupe Slovenska do EÚ doteraz žiadne iné referendum nebolo úspešné, bolo by naivné podceniť mobilizačný potenciál Aliancie za rodinu a jej silných spojencov.
Výsledky prieskumu týkajúce sa referendových otázok, ktoré v septembri 2014 urobila agentúra Focus, naznačujú, že Slovensko, napriek obrovskému modernizačnému skoku, ktorý urobilo za posledných 25 rokov, zostáva mentálne krajinou extrémne konzervatívnou. Z toho ťažia mnohí politici vpravo, a, žiaľ, i vľavo, a je pre nich pohodlné v tomto móde zostať.
Vzhľadom na to, že menšina, ktorej sa otázky priamo týkajú, nemá toľko prostriedkov, aby mohla do kampane masívne investovať, bolo by iste veľmi nápomocné, keby z úst politikov zazneli jasné slová, čo si o referende naozaj myslia.
Napríklad keď sa v Chorvátsku pred viac ako rokom konal plebiscit o zákaze homosexuálnych zväzkov, premiér Zoran Milanović, sa vyjadril veľmi jasne: „Je to smutné a nezmyselné referendum.“
Nemohli by si zo svojho kolegu zobrať príklad aj tunajší sociálni demokrati?