Svetoví politici sa prídu ukázať na Seinu, pretože tam sú televízne kamery, kým o Nigérijčanov, utekajúcich pred besniacimi fanatikmi do susedných krajín, sa prakticky nik v Európe nestará.
Sú takéto a podobné výčitky, aké v týchto dňoch kolujú médiami a sociálnymi sieťami, namieste? Ako sa to vezme.
Je pravda, že v Paríži defilovali aj politici, ktorí majú sami na svedomí pokusy o potláčanie slobody prejavu vo svojich štátoch. Ich slzy za Charlie Hebdo boli krokodílie, prišli tam kvôli PR. Pravda je i to, že proti šialencom z Boko Haram zatiaľ nikto z medzinárodného spoločenstva rázne nezakročil. Slabá a neúprimná nigérijská vláda zostáva ponechaná napospas teroristom.
Obe veci sa však navzájom nevylučujú. Dá sa predsa pochopiť, že Európania sa v prvom rade zháčia, keď ide o teror v Európe, o ich spoluobčanov, o ich vlastnú bezpečnosť. Na druhej strane, fanatici, ktorí v rovníkovej Afrike bojujú za svoj kalifát vraždením školopovinných detí (samotný názov Boko Haram sa prekladá ako: Západné vzdelanie je zakázané), sú súčasťou rovnakého problému.
Problémom je teror v mene fanatického výkladu náboženstva a liekom je boj proti takému výkladu. Napríklad tak, že pôda OSN sa už nebude zneužívať na rezolúcie proti „urážaniu náboženského cítenia“. Druhým krokom je zabrániť genocíde, ktorej znaky besnenie Boko Haram už jednoznačne nadobúda. To všetko sa dá zároveň s tým, aby Európa oplakávala svoje vlastné obete a premýšľala o svojej vlastnej bezpečnosti.