Čísla, percentá a grafy, ktoré každoročne zverejňuje britská neziskovka Oxfam v snahe zadať matériu na premýšľanie účastníkom Svetového ekonomického fóra v Davose, sú toho pravidelnými obeťami. Niektoré základné zistenia však nijaké ekvilibristiky celkom neskryjú.
Z dát Credit Suisse napríklad Oxfamu vychádza, že kým roku 2010 bolo na vyváženie majetku chudobnejších 50 percent svetovej populácie treba majetok „až“ 388 najbohatších miliardárov sveta, dnes na to stačí majetok už len 80 z nich. Týchto 80 ľudí v súčasnosti vlastní rovnaký majetok ako chudobnejších tri a pol miliardy ľudí na svete dohromady.
Kým roku 2009 najbohatšie jedno percento pozemšťanov vlastnilo 44 percent a zvyšok populácie 56 percent svetového bohatstva, minulý rok bol tento pomer 48 k 52 percentám. Ak sa trend nezmení, v roku 2016 už môže najbohatšie jedno percento vlastniť viac ako zvyšných 99 percent ľudí dohromady. Inými slovami, sedemdesiat miliónov ľudí bude vlastniť viac ako ostatných sedem miliárd ľudí.
Štatistiky nie sú dokonalé, základný trend je však jasný: od rokov 2009 – 2010, keď bol pomer bohatstva horného percenta a spodných 99 percent v tomto storočí najviac vychýlený v prospech väčšiny (hoci ani skóre 44 : 56 v žiadnom prípade nebolo dôvodom na oslavu), došlo k obratu v prospech bohatých. Čo iné sa k tomu dá poznamenať ako to, že globálna finančná a ekonomická kríza bola pre nich požehnaním.
Roku 2010 spomínaných 80 topboháčov vlastnilo majetok dohromady asi za 1,3 bilióna dolárov. Minulý rok to už bolo 1,9 bilióna. To je nárast o 600 miliárd dolárov alebo takmer o 50 percent.
Zatiaľ čo boháči v minulých rokoch bohatli (vrchné priečky rebríčkov okupujú finančníci), zvyšok sa im skladal na bailouty, ktorými štáty zachraňovali ich zle spravované banky, poisťovne a fondy pred inak nevyhnutným úpadkom. A to hovoríme o tej časti „zvyšku“, ktorá sa mala z čoho skladať, pretože aspoň niečo vlastnila. Napríklad prácu. „Zvyšok“ vcelku, či už sa mal z čoho skladať, alebo nie, si to odnášal aj v zhoršujúcich sa verejných a sociálnych službách, v zhoršujúcom sa prístupe k zdraviu, vzdelaniu a tak ďalej.
Kto sa chce robiť slepým, môže sa naďalej tváriť, že tu nevidí súvislosť. My ostatní si zatiaľ môžeme pozerať údaje o stovkách miliónov, ktoré finančníci (ale nielen oni) len v Spojených štátoch zatiaľ míňali na lobovanie v prospech „priateľských“ zákonov, ktoré ich urobili ešte bohatšími, a v príspevkoch na volebné kampane „priateľských“ kandidátov. Teória, že ak umožníme boháčom čo najviac bohatnúť, ich majetok sa začne „prelievať“ na nižšie poschodia spoločnosti v podobe nových pracovných miest a podobne, nikdy nevyznievala smiešnejšie. Žiaľ, môžeme si len tipnúť, koľko sa o pár dní „nasmejeme“ pri sledovaní reálnych výsledkov fóra v Davose.