Problém je v tom, že len ťažko sa dá určiť, čo to znamená „časť“. Nik nepochybuje o tom, že židovský holokaust, pri ktorom zahynulo šesť miliónov ľudí, genocídou bol. Napokon len pred pár dňami sa konala pietna spomienka pri príležitosti 70. výročia oslobodenie Osvienčimu, ktorý je symbolom šoa.
Koncom apríla si zasa pripomenieme 100. výročie arménskej genocídy. Pre drvivú časť sveta to genocída je, s výnimkou Turecka, teda krajiny, ktorej sa vyvraždenie Arménov priamo týka.
Vo Vukovare, Srebrenici či Knine, mestách bývalej Juhoslávie, kde sa v rokoch 1991 – 1995 Chorváti či Srbi dopúšťali tých najbeštiálnejších zločinov od skončenia druhej svetovej vojny v Európe, sa však podľa Medzinárodného súdneho dvoru v Haagu žiadna genocída nekonala.
Toto rozhodnutie je pre mnohých iste prekvapením. Ak sa však bližšie pozrieme na predchádzajúci verdikt tribunálu pre bývalú Juhosláviu, ktorý najprv chorvátskeho generála Anteho Gotovinu odsúdil na 24 rokov, aby ho o pol roka nato prepustil, tak až takí prekvapení nebudeme.
Šalamúnske rozhodnutie súdu, ktoré vlastne zbavuje viny obe strany, rozhodne neprispeje k zmiereniu oboch národov, skôr staré rany rozjatrí. Tak či onak, 200-tisíc vyhnaných Srbov v rámci operácie Búrka, ktorú riadil Gotovina, rovnako ako 20-tisíc Chorvátov, ktorých Srbi vyhnali z rozbombardovaného Vukovaru, sa nedá nazvať inak ako etnická čistka. O tom niet najmenších pochýb.