Každý podnikateľ má nejaký biznis plán, v ktorom v počiatočnej fáze ráta so stratou. Dampingové ceny sa však nedajú udržať donekonečna, resp. len za cenu ustavičného znižovania nákladov. A tu je jeden z kameňov úrazu liberalizácie na železniciach. Nekonečné uťahovanie opaskov súkromných prepravcov má svoje limity.
Ak kritici privatizácie železničnej dopravy po skúsenostiach zo zahraničia upozorňovali, že efekt úsporných opatrení sa postupne začne prenášať na zákazníkov, asi nik nečakal, že sa prejaví tak rýchlo. Konkrétne, jeden vlak RegioJetu z Bratislavy do Košíc vôbec nevypravili, lebo firma nemala k dispozícii náhradnú lokomotívu. A fungovať stále na doraz nie je dlhodobo únosné.
Marketingovými nástrojmi možno prilákať ľudí od konkurencie a takto ju zlikvidovať. Ak by raz takáto situácia nastala. V prípade slovenských železníc však stále hovoríme o hlavnej trati, ktorá je akousi čerešničkou na torte. Lenže čo potom? Vedel by súkromník, povedzme, prevádzkovať aj štiavnickú Anču a ďalšie lokálky, ktoré sú v červených číslach? Sotva.
Navyše, ako ukazujú príklady z Veľkej Británie, tam sa v prvom roku po privatizácii železníc objem štátnych dotácií zdvojnásobil. Ľudia tak cestovali v podstate drahšie, pričom ich komfort klesol, lebo doprava roztrieštená medzi množstvo spoločností často na seba nenadväzovala. Aj o tom treba hovoriť, keď pristupujeme k liberalizácii tratí.