Na sklonku roka 2013 Chorvátsko zažilo podobné referendum „na ochranu rodiny“, aké vyvolala a propagovala katolícka cirkev prostredníctvom svojich takzvaných občianskych aktivistov u nás. Žiaľ, v Chorvátsku boli tamojší fundamentalisti úspešní.
V sobotu 7. februára Slovensko ukázalo, že je niekde inde. Exaltované rečičky organizátorov nášho plebiscitu o „úžasnom príbehu“ a veľkom úspechu nijako nezakryjú holý fakt: Aliancia za rodinu, slovenskí biskupi a tých niekoľko tisíc farárov, ktorí burácali v kostoloch, chceli referendom zmeniť právny stav na Slovensku. Chceli ním ústavne zakonzervovať nerovnosť medzi občanmi Slovenska a dokázať, že cirkev (katolícka v prvom rade) je u nás aktívnym tvorcom štátnej politiky a že jej názory na usporiadanie spoločnosti sú pre štát záväzné. Ich referendum svoj cieľ nedosiahlo. Bodka.
Navyše, ich referendum svoj cieľ nedosiahlo nie tesne, ani nie len čestnou prehrou. Rozdiel v počte ľudí, ktorí prišli tak či onak hlasovať, a ľudí, ktorí referendum odmietli ako nedemokratické a nevhodné, alebo jednoducho usúdili, že sa ich problémy Antona Chromíka a spol. netýkajú, je výrečný a nemožno ho komentovať inak, než len ako debakel.
Pochopiteľne, „úžasný príbeh“ Antona Chromíka môže byť v niečom inom. On sám a jeho spolupracovníci sa prakticky hneď po zatvorení hlasovacích miestností dušovali, že referendovou sobotou sa nič nekončí. Naopak, „všetko sa ešte len začína“. Nikoho by to nemalo prekvapiť.
Aj neúspešné referendum môže byť skvelým prostriedkom, ako si overiť sily a ako aktívne vyhľadať a následne zosieťovať nových podporovateľov. Každopádne, nič sa nekončí nielen pre Chromíka. Ani pre slovenských demokratov by sa nič končiť nemalo.
A tu sme pri druhej časti porovnania Slovenska s Chorvátskom. Tam totiž okamžite po vyhlásení výsledku (úspešného) referenda v roku 2013 premiér a šéf chorvátskej sociálnej demokracie Zoran Milanovič vyhlásil, že jeho vláda do dvoch týždňov pripraví zákon o registrovaných partnerstvách. Tak aj bolo. Nielenže ho pripravila, ale ho aj úspešne preniesla hlasovaním v chorvátskom parlamente.
V sobotu do 22. hodiny bolo dobre, že Slovensko nebolo Chorvátskom. Od toho okamihu by bolo dobre, keby sa Chorvátskom stalo. To však momentálne závisí predovšetkým od slovenských sociálnych demokratov, ktorí nám vládnu. Od premiéra a ich šéfa v jednej osobe, ktorý sa pred referendom nedokázal postaviť čelom ani rozdielnym názorom vo vnútri svojej strany, ani katolíckym hodnostárom, ktorým uveril, že sú natoľko silní, že môžu byť jedným z pilierov jeho moci.
Teraz sa bude musieť postaviť čelom slovenským voličom, ktorí mu dali veľmi zreteľne najavo, čo si o tom myslia.