Náš štát sa preto ešte nestal iným. Mnohé znepokojujúce veci, ktoré platili pred referendom, platia i po ňom.
Za normálnych okolností by platilo, že tých dvadsať a čosi percent ľudí, ktorí hlasovali na jednu, dve či všetky tri otázky kladne, by nemalo byť dosť na to, aby mohli klerikalizovať sekulárny štát a obmedzovať pritom ľudské práva vybraných skupín ľudí. Panujú však u nás normálne okolnosti?
Keby také okolnosti u nás panovali, v prvom rade by sa takéto referendum vôbec nekonalo. Ústavný súd, ktorý pracuje tak, že naše štátne zriadenie môže fakticky závisieť nie od ústavy, ale od toho, kto je aktuálnym šéfom ÚS a kto u nás práve vládne, nie je zdrojom ústavnej istoty, ale práve naopak.
Rozhodnutia ÚS sme povinní rešpektovať, to však neznamená, že máme mlčať, keď sa „zaskvie“ tak, ako v tomto prípade. Právnické kľučky nezakryjú, že súd sa podujal prepisovať ústavu, keď si k jej strohej dikcii: „Predmetom referenda nemôžu byť základné práva a slobody“ dovolil pripájať nejasné dodatky typu: „Za určitých okolností môžu…“ Má na to Ústavný súd právo? Keby mali u nás panovať normálne okolnosti, politickí predstavitelia by rešpektovali v prvom rade ústavu, podľa ktorej sa Slovenská republika „neviaže na nijakú ideológiu ani náboženstvo“. Nie to, či boli v detstve birmovaní, alebo či sa chcú niekomu zapáčiť.
Keď sa slovenská cirkev nechce zmeniť, je to jej vec. Sekulárny štát nemá prečo čakať, až si to či ono rozmyslia hodnostári cirkvi, ktorá dodnes neprešla sebareflexiou svojej minulosti, a ktorá je v týchto časoch doslova pápežskejšia ako pápež.
Napokon, cirkev sa v moderných dejinách (ak hovoríme o chápaní ľudských práv) nikdy nemenila na základe nejakého dialógu. Zmena jej oficiálnych pohľadov prišla vždy až po tom, čo sa zmenila spoločnosť okolo nej. V tomto ani pápež František nie je nijakým „pokrokárom“. Je to realista, ktorý nechce, aby katolícka cirkev stratila spojenie s meniacim sa svetom.
Čo z toho vyplýva? Napríklad to, že si musíme vyprosiť, aby nabudúce opäť nejaký politik vydával dogmy Stanislava Zvolenského a spol. za „cítenie Slovákov“. V hocakej súvislosti. Politici sekulárneho štátu majú ľudské práva brániť aj proti falošnej náboženskej presile.
V sobotu sa ukázalo, aká falošná je taká „presila“ v jednej konkrétnej otázke. To je potešiteľné. Neznamená to však ešte, že Ústavný súd prestane chytráčiť a že politici prestanú cynicky kalkulovať s podporou cirkví. Že prezident už netúži byť za každú cenu pre každého dobrý a na všetky strany populárny. Že premiér a jeho poslanci pochopili, že ľavicovosť ich strany nezachráni ani sto Zákonníkov práce, ak sa nedokážu aktívne postaviť za ľudské práva. To všetko tvorí problém, ktorý jedna sobota nevyrieši. A kým sa nevyrieši tento problém, nebezpečenstvo trvá.