Je pochopiteľné, že európski lídri odmietajú úvahy o dodávkach zbraní Ukrajine, lebo sa obávajú použitia sily. Starý kontinent už desaťročia žije v mieri a akýmkoľvek konfliktom sa snaží vyhnúť. Netreba však zabúdať, s kým majú tú česť.
Rusko vedené Vladimirom Putinom sa síce tvári ako obeť politických zmien v uplynulých 25 rokoch, pritom však ono je agresorom. Svoju taktiku si už vyskúšalo v Moldavsku, kde kontroluje odštiepenecké Podnestersko. V roku 2008 si ju zopakovalo v Gruzínsku, pričom na nezávislosť Abcházska a južného Osetska "dohliada“ doteraz. A do dokonalosti ju doviedlo v prípade Krymu a snaží sa ju aplikovať aj v Donbase.
Iste nie je náhoda, že sa tak dialo vždy, keď tieto krajiny prejavili snahu zapojiť sa do európskych štruktúr.
Len ťažko sa preto za rokovacím stolom možno dohodnúť s krajinou, ktorej minister zahraničných vecí na konferencii v Mníchove s vážnou tvárou tvrdí, že anexia Krymu je príkladom dodržiavania noriem medzinárodného práva a Charty OSN.
Len ťažko možno dospieť k dohode s niekým, kto sa tvári, že v Donbase prebieha spor medzi "Západom“ a "rebelmi“, pričom konflikt sa Ruska nijako netýka.
Len ťažko možno nájsť spoločnú reč s niekým, kto má úplne iné videnie sveta. Napriek tomu ju treba hľadať. Mier je najvyššia priorita a treba urobiť všetko preto, aby zbrane na východe Ukrajiny zmĺkli.
Zároveň však treba byť pripravený na to, že nás čaká dlhý a vlečúci sa konflikt.