Islamisti na tieto symboly útočia zámerne. Vedia, že sú dôležité pre nás všetkých, či sme veriaci, alebo nie. Ak by sme sa ich nedržali, tak by dnes Európa nebola tým, čím je.
Toto si treba pripomenúť vždy, keď niekto začne spochybňovať, že Európania nemajú na všetkých rovnaký meter. Napokon, vyvracia to i samotný fakt, že na starom kontinente žijú vedľa seba kresťania, ateisti, moslimovia spolu s príslušníkmi iných náboženských skupín. Je azda niečo také možné na Blízkom východe či v Nigérii?
Prestaňme preto s tým neprestajným sebabičovaním a začnime rozlišovať!
Vražda dvadsaťjeden Koptov je zároveň krutou pripomienkou, že prenasledovanie kresťanov vo svete je realitou aj sto rokov po arménskej genocíde. Príslušníci kresťanských komunít v moslimských krajinách sú vystavení pogromom, vyháňaniu a zabíjaniu. Paradoxne, ich situácia sa po páde diktátorských režimov ešte viac zhoršila. Kresťanské menšiny tu síce nikdy nemali na ružiach ustlané, ale očakávalo sa, že Arabská jar prinesie slobodu a demokraciu a tým aj viac práv pre menšiny. Nastal však pravý opak. Títo ľudia sú stavaní pred rozhodnutie, že buď konvertujú na islam, alebo opustia svoje domovy.
A tak Európa pod tlakom tragických udalostí objavuje zabudnuté kresťanské menšiny, akými sú Kopti, Asýrčania či Chaldejci. Pritom len samotných Koptov je viac ako Slovákov. Tvoria približne 10 percent z vyše 80-miliónovej populácie Egypta. Sú však občanmi druhej kategórie, vystavení permanentnému násiliu zo strany islamských fundamentalistov. Tí ničia ich kostoly a v októbri 2011 došlo k doteraz najväčšiemu masakru egyptských kresťanov – postrieľaných a zrazených autami boli vtedy takmer tri desiatky Koptov.
Nemožno sa preto čudovať, že dochádza k ich masovému exodu, čo je vlastne cieľom islamistov. Kresťania utekajú nielen z Egypta, ale aj z Iraku a Sýrie.
Doteraz európski politici na prenasledovanie kresťanov v moslimskom svete reagovali vcelku vlažne. Zdá sa, že apatia a ekonomické záujmy prevážili nad obhajobou ľudských práv. Masovú popravu Koptov však nemožno len tak prehliadnuť.
Európa sa nesmie iba nečinne prizerať, ako extrémisti likvidujú posledné zvyšky kresťanstva na miestach, kde prežilo dvetisíc rokov. A keď už nič iné, tak ľudom, ktorí sú prenasledovaní za svoje náboženské presvedčenie, by mala podať pomocnú ruku. Tak ako to robila v časoch, keď Európu pretínala železná opona a ľudia utekajúci z východného bloku pre svoje politické postoje nachádzali azyl na Západe.
Nezmyselné zabíjanie v mene boha a umlčiavanie kritických hlasov by nás nemalo zastrašiť. Naopak, malo by nás pomknúť k tomu, aby sme konečne pomohli tým, ktorí sú nám najbližší.