Znárodnený majetok im bol na základe tzv. reštitučného zákona v roku 1993 vrátený späť a čo je paradoxné, nik dnes nevie presne povedať, čo vlastne vlastnia. A keďže majetkový cenzus neexistuje, nie je možné uskutočniť ani odluku. Lepšie by to azda nevymyslel ani autor legendárnej Hlavy XXII.
Jeden z častých argumentov proti odluke je ten, že by na ňu doplatili predovšetkým malé cirkvi. Tento argument však vyvracajú malé vitálne náboženské spoločenstvá, ktoré peniaze od štátu ani nepýtajú. A tak skôr vyvstáva otázka, že keď si chod cirkvi dokážu manažovať mormóni, jehovisti či baháisti sami, prečo by to nedokázali oveľa početnejšie cirkvi?
Skôr sa tým maskuje nahlas nevyslovená obava, že mnohí veriaci sú členmi nejakého spoločenstva len formálne, a keby prišlo na lámanie chleba, tak by odmietli platiť tribút cirkvi. To je však problém cirkvi, akých má veriacich, a nie štátu. Je zrejmé, že sa to týka aj najpočetnejšej rímskokatolíckej cirkvi, ktorá má svoje ekonomické a mocenské záujmy, a tých sa nie je ochotná vzdať.
Paradoxne, boli to práve katolíci, ktorí ešte pre rokom 1989 nastolili požiadavku odluky cirkvi od štátu. Petíciu vtedy podpísalo viac ako pol milióna veriacich. Dá sa pochopiť, že im prekážal vazalský vzťah so štátom, ktorý voči nim oficiálne presadzoval nepriateľskú ideológiu.
Po zmene režimu, napriek deklarovanej autonómii, u cirkevných predstaviteľov zjavne prevládol pragmatický postoj, a tak sú i naďalej radšej závislí od štátu, ako by hľadali podporu priamo u svojich veriacich. Napriek tomu, že Slovenská republika má podľa ústavy svetský charakter, čiže sa neviaže na nijakú ideológiu ani náboženstvo, štát na fungovanie cirkví vynakladá ročne okolo 30 až 40 miliónov eur.
Existujú však aj iné dôvody, prečo by cirkvi mali byť od štátu finančne nezávislé. Napokon sú obsiahnuté už v známom biblickom výroku: „Dávajte cisárovi, čo je cisárovo, a Bohu, čo je Božie“. Ak by sa veriaci podieľali na financovaní cirkvi sami, tak by prevzali aj časť zodpovednosti za jej fungovanie, čo by viedlo k väčšej vnútornej demokratickosti a zároveň i rešpektu zo strany neveriacich. Ak by sme mali byť spravodliví, tak podľa dnešných kritérií, by mal štát prispievať aj na fungovanie ateistických a humanistických organizácií, čo však nečiní. Po odluke by sa už nik nemohol cítiť ukrátený.
Aby bol vzťah svetskej a cirkevnej moci čo najharmonickejší, bolo by ho treba nanovo zadefinovať. Oficiálne, hlavným dôvodom, ktorý bráni odluke, je Vatikánska zmluva, ktorá konzervuje súčasný status quo.
Na jej prehodnotenie však musí existovať politická vôľa. A keď ešte aj sociálnodemokratický premiér po svojom zvolení v septembri 2006 vyhlásil, že nebude otvárať citlivé spoločenské témy, čím mal na mysli aj odluku cirkvi od štátu, tak len ťažko možno očakávať, že niečo sa v dohľadnom čase zmení.