Štát totiž nikdy neprestal byť vlastníkom Gabčíkova. V pondelok sa stalo „iba“ to, že štát prevzal nad Gabčíkovom, ktoré bolo takmer deväť rokov v prenájme Slovenských elektrární, kontrolu.
Či sa tak stalo definitívne, ešte nevieme. Väčšinový vlastník Slovenských elektrární (SE) avizuje, že v spore s vládou mieni pokračovať. Hoci krajský súd dal v pondelok za pravdu Úradu pre verejné obstarávanie, keď na základe jeho žaloby z roku 2007 vyhlásil zmluvu o prenájme Gabčíkova za neplatnú, SE má ešte možnosť využiť mimoriadne opravné prostriedky.
Gabčíkovo sa tak opäť stáva predmetom sporov s možnými veľmi nepríjemnými následkami pre jednu či druhú stranu. Tentoraz však, našťastie, nejde o srdcervúce národniarske kampane z prvej polovice 90. rokov, keď išlo o vlečúci sa spor s Maďarskom a vtedajší mocní z jednej elektrárne – akokoľvek možno hospodársky významnej – robili po vlajke, hymne, znaku a pečati div nie ďalší štátny symbol.
Tentoraz ide už naozaj „len“ o biznis. Čo, samozrejme, neznamená, že ide o fazuľky. V hre sú desiatky, ba stovky miliónov, ktoré môže nakoniec stratiť jeden z účastníkov sporu. Štát v zastúpení dnešnou vládou si verí. Verí si natoľko, že momentálne je to on, kto tlačí na pílu: my žalujeme Slovenské elektrárne o milióny.
O tom, či si štát fandí oprávnene a či vypovedanie zmluvy o prenájme Gabčíkova prežije aj skúmanie prípadných ďalších právnických inštancií, nech dumajú experti na obchodné právo. My si môžeme povedať, že predaj Slovenských elektrární, a najmä začlenenie Gabčíkova do tejto privatizačnej transakcie vonkoncom nepatrili k najtransparentnejším príbehom vlád Mikuláša Dzurindu (ak sa teda taká privatizačná hitparáda vôbec dá zostaviť).
Keď v polovici roku 2002 prvá Dzurindova vláda schválila spôsob privatizácie Slovenských elektrární, o začlenení Gabčíkova reč nebola. Napokon, ešte podľa pôvodnej zmluvy medzi Slovenskom a Maďarskom má zostať Gabčíkovo v majetku štátu.
Aby sa požiadavke učinilo zadosť, Gabčíkovo bolo za druhej Dzurindovej vlády presunuté pod štátnu Vodohospodársku výstavbu (VVB). Slovenské elektrárne (SE) sa tak potom v roku 2006 mohli privatizovať. Aj sa privatizovali – ale už s dodatkom v podobe zmluvy o prenájme Gabčíkova talianskemu investorovi na 30 rokov. Príjmy za vyrobenú elektrinu sa mali deliť v pomere 35 percent pre SE a 65 percent pre VVB.
Spis Gorila uvádza o privatizácii za 840 miliónov, ktorej výsledkom po necelých deviatich rokoch je majetok za 3 či 3,6 miliardy, rôzne nepekné historky o multimiliónových províziách. O spise Gorila vieme zatiaľ akurát to, že sa vyšetruje, tá zmluva o prenájme však môže byť predmetom pochybností aj bez Gorily. Prirátať treba pochybnosti o tom, či peniaze z vyrobenej elektriny išli naozaj tam, kam ísť mali. Zosumarizujme to: nejde o zoštátnenie. Ide o biznis.