Lekár je tam v prvom rade tým, kto rozhoduje, kedy má ktorý pacient prísť na vyšetrenie či kontrolu. Po dohode s pacientom si ho objedná na určitý čas, pričom sestrička manažuje celkový rozvrh. Takže sa nestane, že „prednostne“ objednaný pacient aj tak čaká i niekoľko hodín.
V takom svete nie sú potrebné žiadne špeciálne poplatky, pretože jednak každý pacient sa dostane na rad práve vtedy, keď to potrebuje, jednak lekári prvého kontaktu nepotrebujú naháňať päť- či desaťeurovky preto, aby mali v ambulancii aspoň na tie „drievka do hrdla“. Pacienti odvádzajú peniaze poisťovniam a poisťovne uhrádzajú lekárske výkony v reálnej, nie podhodnotenej a nedostatočnej miere.
Všetkým je nám jasné, že v takomto ideálnom svete nežijeme. A všetkým by nám malo byť jasné i to, že problém takzvaných poplatkov za prednostné vyšetrenie je zložitejší. Nedá sa zredukovať iba na sociálny rozmer tvrdením, že poplatky zavádzajú nerovné kategórie pacientov podľa toho, či sú schopní platiť – hoci tento pohľad je celkom legitímny.
Na druhej strane, nedá sa zredukovať ani na tvrdenie predstaviteľov stavovských lekárskych organizácií, že bez poplatkov nemajú všeobecní lekári šancu prežiť a budú musieť zatvárať ambulancie. I keby to priam bola pravda, problém nie je na strane pacientov – tí predsa odvádzajú svoje peniaze poisťovniam a poisťovne by mali tieto peniaze distribuovať do zdravotníctva.
To by sme si potom museli kdesi do zákona o lekárskej starostlivosti napísať, že za spoplatnený nadštandard sa u nás považuje to, keď pacient nelapá cudzie vírusy a bacily v čakárni viac ako tri hodiny. Bolo by to síce realistické, ale bolo by to i priznanie nevýslovnej hanby za to, kam sme za pár desaťročí doviedli naše zdravotníctvo.
Poslanci Smeru, ktorí v stredu v Národnej rade prelomili prezidentovo veto na novelu zákona o rozsahu zdravotnej starostlivosti, spečatili koniec poplatkov za prednostné vyšetrenia. V tom by problém nebol. Problém spočíva v tom, či novela zákona jasne stanovuje pravidlá objednávania u lekára ako také. Ak majú pravdu tí, čo tvrdia, že zákon je v tomto bode nejasný, potom sa nevyriešilo vonkoncom nič.
Buď lekári prestanú pacientov objednávať vôbec, a napríklad ľudia pracujúci vo väčšine „klasických“ zamestnaní si môžu začať šetriť dni zákonnej dovolenky na vysedávanie v preplnených čakárňach pre každú banalitu. Alebo sa bude objednávať ďalej za peniaze, len pod iným krycím názvom, čím sa z novely stane fraška.
Ľudia by nemali platiť extra za niečo, za čo už raz zaplatili – to znamená za vyšetrenie vtedy, keď je to potrebné a pre nich aj pohodlné. Keď sa na pevne stanovenom čase dokážu normálne dohodnúť v kaderníctve alebo hoci v servise na výmenu pneumatík, niet dôvodu, aby sa rovnako normálne nedohodli aj s lekárom. To nie je nadštandard, ale samozrejmosť. V krátkom čase sa dozvieme, či práve takto napísaný zákon prispeje k samozrejmosti, alebo k jej zničeniu.