Na nedávnej spomienke na 50. výročie protestných pochodov v Alabame za zrovnoprávnenie čiernych voličov v USA sa, pochopiteľne, objavil aj prezident Barack Obama. Nešiel tam však oslavovať. Naopak. Krajine, v ktorej je rasizmus stále živý (Ferguson), pripomenul, že pochod za rovnoprávnosť sa ešte neskončil. „Aká silnejšia forma vlastenectva môže existovať, ako viera, že ešte nie sme na konci? Že sme dosť silní na to, aby sme boli sebakritickí? Že každá ďalšia generácia môže vidieť naše nedokonalosti a povedať si, že je v jej silách priblížiť sa o ďalší kúsok k našim ideálom?“
Nechajme Ameriku. V Európe je bežné, že najvyšší predstavitelia vlád a štátov pochodujú v prvých radoch, keď ide o ľudské práva a odpor proti všetkým formám rasizmu či neonacizmu. Aj bez slávnostných prejavov či umelohmotných vencov. Už len svojou účasťou vysielajú veľmi podobné posolstvo ako minulý týždeň americký prezident.
Skutočné vlastenectvo, to nie sú oslavné ódy na ozajstné či domnelé úspechy, ktoré sme vraj dosiahli. Skutoční vlastenci neprikrývajú hnisavé boľačky svojej domoviny pestrofarebnými plagátmi. Vedia, že rany, ak sa majú niekedy zahojiť, potrebujú okrem iného čerstvý vzduch publicity.
Nepomôže, keď si budeme zakrývať oči. Nepomôže, keď sa médiá začnú riadiť klasickým výrokom: „Veď o nich nepíšte, iba im robíte reklamu.“ Reklamu rasistom, bigotným a neofašistom robia médiá vtedy, keď si ich prizývajú ako „odborníkov“ do debát o tretích témach, namiesto toho, aby moderovali diskusiu o nebezpečenstve, aké títo ľudia predstavujú. Štyridsať rokov médiá povinne mlčali o samotnej fyzickej existencii pohrobkov ľudáctva a vojnového štátu u nás. Vydávalo sa to za dávno ukončenú históriu. O tom, nakoľko bolo táto stratégia úspešná, vypovedá renesancia ľudáctva – aj v médiách – po novembri 1989.
Kde sú všetci, čo sa v Národnej rade zaklínajú demokraciou a starosťou o ľudské práva? Kde sú najvyšší predstavitelia štátu? Boja sa, že keby sa osobne a verejne postavili proti oslavovaniu štátu, ktorý poslal desaťtisíce ľudí rovno na smrť a desaťtisíce ďalších umierať v ruských stepiach za Hitlerove záujmy, hnedastá časť obyvateľstva by ich obvinila z nedostatočného vlastenectva? A to by bolo zle?!
Že pochodujúcich náckov je relatívne málo? Tým lepšie: politici môžu dať jasne najavo, aké hodnoty uznáva naša krajina aj bez hrozby priamej konfrontácie. Posolstvo však treba dostať do očí a uší sympatizantov, ktorých na jedného „hajlovača“ v krajine s neujasnenými hodnotami pripadá stále viac a viac. To je to skutočné nebezpečenstvo.
Nehovoriac o tom, že taký pochod proti fašizmu a za ľudské práva vôbec nemusí byť viazaný na obligátny marcový pochod neonacistov. Náš kalendár je plný iných príležitostí.