V prvom rade to znamená, že EÚ konečne hovorí o nejakom reálnom (a realistickom) scenári. Keď sa podarí presadiť dohody z Minska – čo by sa malo skončiť odovzdaním juhovýchodnej hranice Ukrajiny do rúk Ukrajincov do konca tohto roka – na stole bude ležať legitímna otázka zjemnenia či rušenia sankcií. Už to teda nebude politika trestania Ruska ad libitum bez toho, aby bolo konkrétne jasné, čo sa má stať, aby sa vzťahy začali vracať do pôvodného stavu.
Čo je však celkom najdôležitejšie, únia takto dáva zreteľne najavo, že prioritou jej úsilia je mier na Ukrajine, nie eskalácia konfliktu či dokonca ozbrojená konfrontácia s Ruskom.
Odkedy Angela Merkelová a François Hollande pred mesiacom úspešne zmanažovali uzavretie dohody Minsk II, z Ukrajiny nepočuť takmer nič iné ako ponosy na nedodržiavanie dohodnutého prímeria. Ukrajinskí lídri chodia po svete a žiadajú vyzbrojenie svojej armády najmodernejšou technikou.
Áno, prísne vzaté, úplne prímerie na Ukrajine nezavládlo. Medzinárodní pozorovatelia však hlásia, že prímerie „v globále“ platí, a to by malo byť východiskom pre všetky ďalšie úvahy. Vyzbrojenie Ukrajincov by mohlo vyvolať ohlas v podobe vyzbrojenia separatistov, čo by znamenalo posilnenie ruskej prítomnosti v Donbase. Osud dnešného, hoci aj nedokonalého, prímeria by bol bez najmenších pochýb spečatený.
Tí, čo to požadujú, hazardujú s katastrofou oveľa väčšieho rozsahu a významu, ako bol bleskový rusko-gruzínsky konflikt pred siedmimi rokmi. Kam by na Ukrajine vkročil ruský vojak, potiaľ by siahala ruská hranica, na rozdiel od Gruzínska, kde Rusi zahnali Gruzíncov hlboko do ich vnútrozemia, no potom sa stiahli, pretože o územia okrem Južného Osetska jednoducho nemali záujem. To nie je v záujme Ukrajincov ani Európy.
Konflikt dostal v Minsku návod na ukončenie a únia s osudom návodu spája osud svojich vzťahov s Ruskom. Je jasné, že aj Kyjev musí byť schopný dohodnúť s Donbasom jeho ďalší politický status. Toto by mali mať pre zmenu každodenne na tanieri ukrajinský prezident a vláda. Sankcie voči nim by však boli zbytočné, bez masívnej pomoci únie by už dávno viedli skrachovanú krajinu.
Nikto rozumný netvrdil, že sankcie nebudú dvojsečnou zbraňou. Osud zlievarne v Prakovciach je toho názorným príkladom. Stále však platí, že sankcie sú nekonečne lepším východiskom ako zbrojenie či dokonca vojenské operácie. Už len preto by mala konať naša vláda: dvesto ľudí bez práce nie je málo, no nie je to ani nič také, čo by nemohol zvládnuť štát tešiaci sa z perspektívy ekonomického rastu. Ak už teda pominieme fakt, že tým prepusteným to jednoducho dlhujeme.