Ako vznikli legitímne očakávania poisťovní, že budú tvoriť zisk z verejných zdrojov, akými naše povinné odvody poistného nepochybne sú?
Odkazy príslušných zákonov na Obchodný zákonník pripúšťali dvojaký výklad. Podľa jedného zdravotné poisťovne môžu aj podnikať, podľa druhého sú to subjekty založené iba na účely vykonávania zdravotného poistenia, nie na účely podnikania. Ústavný súd sa priklonil k prvej interpretácii. Okrem iného aj vzhľadom na aplikačnú prax, čo jednoducho znamená, že až do januára 2008 to bolo tak, a nikto to účinne nenapadol.
Jedna politická garnitúra dala poisťovniam verejné zdroje k dispozícii na podnikanie s odôvodnením, že konkurenčný boj a snaha o dosahovanie ziskov ich budú nútiť znižovať náklady, skvalitňovať svoje služby a tým aj zdravotnú starostlivosť. Tento stav vošiel do „aplikačnej praxe“. Druhá vláda Mikuláša Dzurindu tak fakticky zmenila prostredie verejného zdravotníctva na súťaž vo využívaní verejných zdrojov. Čo nie je to isté.
Do takto vytvorených legitímnych očakávaní akcionárov poisťovní, že budú tvoriť a vyberať zisky, sa potom pokúsila zasiahnuť druhá politická garnitúra (Ficova). Neúspešne, pretože na podnet skupiny opozičných poslancov jej novela zákona o zdravotných poisťovniach pohorela na Ústavnom súde.
Lenže Ústavný súd vtedy nijako neskonštatoval, že keď niečo posvätila Dzurindova vláda, tak to musí platiť na večné veky a nikdy inak. Z rôznych pasáží vtedajšieho súdneho nálezu sa dá vyčítať, že všeličo mohlo dopadnúť inak, keby Ficova vláda obmedzenie vlastníckych práv akcionárov poisťovní dokázala náležite odôvodniť (verejným záujmom, ktorý nie je možné lepšie ochrániť inak) a keby bolo takéto obmedzenie spojené aj s určitou kompenzáciou. Samotný nález Ústavného súdu spred štyroch rokov teda naznačuje, že na to, aby z verejného zdravotníctva neodchádzali zdroje (aj) cez poisťovne, možno nemusí byť ani potrebné prelamovať ho dnes nasilu ústavným zákonom. Hádam by postačilo iné, „obyčajné“, ale šikovné riešenie.
Dnes, po uplynutí dekády od reformnej víchrice druhej Dzurindovej vlády, je naša „aplikačná prax“ zase o čosi bohatšia o skúsenosti. V našom zdravotníctve sa stále mrhá zdrojmi. Stále sa v ňom kradne. Prispievajú aspoň zdravotné poisťovne, hnané konkurenčným bojom a vidinou zisku, ku skvalitňovaniu zdravotnej starostlivosti? Naplnili sa legitímne očakávania nás občanov a pacientov, že ten, kto umožnil poisťovniam tvoriť zisky z nášho povinného poistného a zlepšil tak životy ich akcionárov, zlepšil aj naše životy? Odpoveď nech si dá každý sám. Nemusí pritom ani pochádzať zo Žiliny.