Pocit, že Slovensko by už pomaly, ale iste potrebovalo čiernu knihu premyslených politických prešľapov, posilňuje aj spomienka na tú istú situáciu spred roka. Ombudsmanka a ľudské práva sa stali zónou nezáujmu, prípadne až nepriateľstva „panstva“ už dávnejšie. Kým však úrad ombudsmana zastával nemastný-neslaný neviditeľný zástupca HZDS (sic!) Pavel Kandráč, nič sa nedialo. Nebol dôvod sťahovať jeho sídlo na východ ani ho oblažovať ignoranciou.
Len čo nová ombudsmanka predviedla, že úrad možno vykonávať so skutočným záujmom o riešenie problémov bežných ľudí a dokonca prezentovať nepohodlnú realitu dneška bez výhovoriek a potemkinovských príkras, odpoveďou tých, ktorých tak štedro živíme, sami pobiehajúc okolo hranice chudoby, je snaha ombudsmanke pristrihnúť krídla. Ako inak si vysvetliť nedostatočný rozpočet Kancelárie verejnej ochrankyne práv a neskrývaný nezáujem o jeho zistenia?
Panstvo nám v plnej nahote ukazuje, že môže všetko. Môže nechodiť do práce, môže si neplniť povinnosti, môže bezbreho ignorovať „poddaný ľud“, hlavne ak ten „maže“. Poslanecký zbor sa dostaví až na hlasovanie; oboznámiť s témou sa netreba. Stranícky šéf v súlade so záujmami strany (nie občanov) nariadi, ktoré hlasovacie tlačidlo použiť. A vybavené, práca je hotová.
Pozorovať vyčíňanie developerov na spôsob „pred nami nič, po nás potopa“, navyše v úzkom prepojení na politikov, sledovať miznutie zelene a histórie, vnímať chudobu ako z obrázkov tretieho sveta, prežívať diskrimináciu či žiť v pozícii druhoradých občanov – a potom nazrieť do parlamentu v čase, keď je reč o peniazoch, a následne v čase, keď sa hovorí o ľudských právach, musí vás nevyhnutne prepadnúť myšlienka na defenestráciu ako na posledný zmysluplný nástroj vôle ľudu.
„Základné práva a slobody ľudí na Slovensku stále nie sú témou, ktorá zaujíma zákonodarcov, no to neznamená, že ma to odradí v práci.“ Za obdivuhodný postoj zoči-voči ponižujúco prázdnym parlamentným sedadlám si pani ombudsmanka zaslúži metál za rozvahu a odhodlanie.
Keby neprišiel do práce lekárka alebo pokladník v hypermarkete, bol by oheň na streche. Pacienti by reptali (oprávnene), rovnako ako kolegovia či kolegyne pokladníka, ktorý by si to v tom lepšom prípade odniesol na skrátenej mzde, v horšom vyhodením z práce. U poslancov je to – ktovie prečo – inak. Mimochodom, je pochopiteľné, že poslanci a poslankyne majú možno aj sedemdesiatštyritisíc iných pracovných povinností ako „len“ sedieť v rokovacej sále počas akéhosi „otravného“ čítania. Bolo by to však o trochu pochopiteľnejšie, ak by bola naša krajinka spravovaná dobre.