Nie každá politická strana či hnutie je ako plastelína a nie každá koalícia politických strán musí nevyhnutne skončiť ako tá guča nevábneho vzhľadu. Prečo sa len potom nemôžeme zbaviť pochybností o výsledku „tajného“ prieskumu voličských preferencií, podľa ktorého má vraj byť koalícia Nova, OľaNO a SaS dohromady pre voličov výrazne príťažlivejšia ako tieto strany samostatne? Aká pozitívna synergia asi môže začať pôsobiť, keď si dáme dohromady veličiny ako Kuffa, Grendel, Galko? Prečo by volič jedného mal preferovať aj ďalších dvoch?
Pravdaže, v našej politike a v našich médiách je všetko možné. Keď sú slovenskí novinári schopní označovať za „liberála“ exministra, ktorý by mal za svoj výkon v úrade dostať Zlaté ucho Veľkého brata, alebo egocentrika, ktorý sa v mene svojho vládneho angažmán vzdal všetkých „liberálnych“ tém a dnes sú jeho eurokamarátmi Farage a Škripek, potom je možná aj taká neuveriteľná koalícia, o ktorej je reč.
Hoci tá reč môže chvíľami vyzerať aj takto poeticky čarokrásne: „My spolupracujeme. Keď to dospeje do niečoho bližšieho, tak to dospeje, keď nie, tak uvidíme. Voľby sú blízko aj ďaleko.“ Nie, to nepovedal nejaký neznámy zenový majster. To povedal obyčajný Igor Matovič. Matovič najskôr dobre vie, o čom hovorí. Čím neskôr a čím tesnejšie pred budúcoročnými parlamentnými voľbami taká koalícia formálne vznikne, tým väčšia je šanca, že dožije aspoň do volieb. V opačnom prípade jestvuje asi tristodvadsať možností (na každý deň jedna), ako zíde zo sveta skôr, než stihla vôbec nejakých voličov osloviť. Pričom šéf OľaNO pri jej rozbití dozaista chýbať nebude.
Dá sa predpokladať, že tieto strany sa zhodnú napríklad v odmietaní Európskej únie a ďalšej integrácie nášho kontinentu. Predpokladať sa tiež dá, že sa zhodnú na ekonomickej politike plus-mínus totožnej s politikou vlády Ivety Radičovej. S tým, že by im pritom nezavadzali „socialisti“ typu Ivana Mikloša alebo aj samotnej expremiérky (ako sa v tých časoch rozčuľoval jeden zo Sulíkových mecenášov). Čo ďalej? Za touto čiarou by už každý z členov koalície musel iba škrtať svoj vlastný program. Alebo sa do krvi hádať. Alebo sa vytasiť zase s nejakým tým detektorom lži a podobne.
Alojzovi Hlinovi, ktorý na jeseň s touto zostavou tiež koketoval, treba uznať, že má vyvinutý aspoň pud sebazáchovy. Radšej sa spojiť s úpadkovým, ale vypočítateľným KDH a zanechať „mladé pušky“ svojmu osudu, ako sa vydať na ich milosť a nemilosť.
Apropo, KDH. Igor Matovič má percentá, Daniel Lipšic ambície, Richard Sulík kreslo v europarlamente. Čo majú predstavitelia „starej pravice“? Vieme určite, čo nemajú. Energiu a nápady. V predvolebnom roku môže pravica čakať už asi iba na jedno: čo urobí Radoslav Procházka. I keď aj tie jeho percentá už podľa niektorých prieskumov nie sú, čo bývali.