Grécka „hra ruskou kartou“ by vlastne nemala prekvapovať žiadneho z európskych politikov, ktorí zaháňajú Grékov do kúta. A to sú viac-menej všetci politici, ktorí dnes vládnu, alebo tvoria „tradičnú“ opozíciu v členských štátoch Európskej únie. Ak teda Martin Schultz upozorňuje Tsiprasa, aby sa nepohrával s myšlienkou nabúrať spoločnú európsku líniu sankcií uvalených na Rusko, určite by mal zvážiť aj okolnosti, ktoré Tsiprasa teoreticky k takému pohrávaniu môžu viesť.
Niežeby predstavitelia z Atén nemali väčšie pochopenie pre Moskvu akosi vo vlastných politických génoch. Na jednej strane je dané komunistickou minulosťou prominentných členov Syrizy, na druhej spoločnými náboženskými koreňmi, čo je zase rozhodujúce pre ich nacionalistických menšinových partnerov vo vláde.
Rozhodujúca je súčasnosť. Rusko patrí k najväčším obchodným partnerom Grécka. Grécku preto nepomohlo, keď vzájomný obchod jednak vinou gréckych ekonomických problémov, ale aj pre sankcie klesol o 40 percent. Keď teda Tsipras hovorí, že politika sankcií „je cestou, čo nikam nevedie“, na mysli má predovšetkým grécke, nie ruské záujmy.
Isteže, aj v ruskom záujme by bolo, ak by Grécko (alebo ktokoľvek iný) jednostranne vystúpilo zo sankčného režimu, alebo by aspoň pohrozilo vetovaním sankcií pri najbližšej príležitosti, ktorá sa črtá v polovici roka. Rusko však nie je v stave ponúkať ako protihodnotu to, čo môžu Grécku ponúknuť partneri v eurozóne, nehovoriac v únii. Ani keby chceli (a nie je isté, že chcú), nemôžu sa Rusi s Grékmi dohodnúť na ničom oveľa väčšom, ako je prípadné zníženie cien energetických komodít pre Grécko alebo uvoľnenie gréckych potravinárskych dovozov na ruský trh, ktoré boli zablokované v rámci ruských protisankcií.
Tsipras opakuje, že ekonomické trampoty svojej krajiny chce riešiť v rámci zóny spoločnej meny. Komisie stále zasadajú a hodnotia jeho návrhy opatrení, ktoré by mali zaručiť návratnosť dlhov aj v inom režime, akým bol ten doterajší „úsporný“ (ktorý Grékom neusporil ani cent). Na stôl sa vracia otázka reštrukturalizácie dlhu, pretože Tsiprasovi voliči skrátka odmietajú živoriť v mene pôžičiek (aj) z nemeckých bánk, ktoré obratom miznú – (aj) v nemeckých bankách…
Stále pritom platí, že vzťah Grékov k Európe a naopak je vecou oboch strán. Otázka nemeckých reparácií za druhú svetovú vojnu, akokoľvek môže niekomu znieť absurdne, je pod Akropolou živá celé desaťročia. Keď akurát teraz Gréci dospeli k jej presnému vyčísleniu, nemá to zmysel ekonomický, ale politický. Práve tak, ako cesta Tsiprasa do Moskvy. Je to (zatiaľ) teoretické varovanie, že veta „neexistuje alternatíva“ neplatí. Netreba ho podceňovať.