Otázka znie, prečo sa neúnosná situácia musela naťahovať takmer dva mesiace, dokonca sa stala jedným z argumentov pri neúspešnom odvolávaní ministra Viliama Čisláka v parlamente.
Na rozdiel od predchádzajúcich revolt pracovníkov v zdravotníctve nešlo o zvyšovanie platov, ale o zlepšenie ich pracovných podmienok a prostredia, v akom sa starajú o pacientov. Takmer siedmim desiatkam sestier išlo aj o skoncovanie s ustavičným preťažovaním a absurdnými množstvami (i nezaplatených) nadčasov.
Žilinské centrálne zdravotné zariadenie je akousi ukážkou koncentrácie väčšiny problémov, s ktorými zápasia aj ostatné nemocnice na Slovensku. Preto je vari dobré, že sa tak detailne zhodnotili a postupne sa nachádzali aj ich riešenia, aké by sa mohli bez osemtýždňového napínania svalov a nervov prijímať aj inde.
Ukázalo sa, že mechanické šetrenie má svoje limity. Keď sa tie prekročia, celkový efekt je ešte negatívnejší. V niečom môže pomôcť štát (rekonštrukcia interného oddelenia), no v mnohom záleží na organizácii práce a prístupe vedenia (to predchádzajúce v tomto zlyhalo) k podnetom svojich zamestnancov, ktorým ide najmä o úroveň poskytovanej zdravotnej starostlivosti a tým aj o stabilizáciu situácie v nemocnici.
To je základný predpoklad toho, aby im nielenže lekári a sestry naďalej neutekali, ale aby získali nových prepotrebných kolegov, kolegyne a pomocný personál. Samozrejme, dodržiavanie prijatej dohody treba kontrolovať. Potom budú spokojní aj pacienti.