Dve kačičky a bonboniéra, ktoré boli súčasťou úplatku, už boli zrejme dávno zjedené, a preto nezhabateľné. Je takýto trest veľký? Je malý? Je akurát?
Ako človek, ktorý bude mať na jeseň 77 rokov, Fischer vo svojom odbore skončil. Netreba hádam ani dodávať, že sa skončili aj akékoľvek prípadné politické ambície bývalého prezidentského kandidáta. Je to hanba a vskutku nezávideniahodný záver kariéry chirurga, ktorý ako prvý u nás transplantoval srdce. Lenže ak má mať potrestanie prominenta za korupciu okrem individuálneho aj nejaký celospoločenský význam, Fischerova osoba nie je to jediné, na čom tu záleží.
Nie raz sme už skonštatovali, že časy, keď budeme úplatky lekárov považovať za hlavný či dokonca jediný naozajstný problém nášho zdravotníctva, budú oproti tým dnešným môcť byť považované vskutku za šťastné časy. Mediálne vďačná honba na úplatkárov môže dovtedy účinkovať aj ako pohodlná zásterka, zakrývajúca neschopnosť štátu pohnúť dopredu so systémovými nedostatkami rezortu. Represia je vždy to najjednoduchšie, čo sa dá robiť.
Veľkú časť úplatkov v zdravotníctve tvoria také, ktoré vyplývajú z obyčajného nedostatku. Až príliš často pacienti u nás neuplácajú lekárov za nadštandard či luxus, ale za svoje holé prežitie. Či skôr za nádej naň. Mimochodom, často sklamanú, ako to ukázal aj prípad Fischera, ktorý vzal opakovane peniaze za pacientku, ktorá beztak zomrela.
Z povedaného však vonkoncom nevyplýva, že úplatky problémom nie sú. Práve naopak. Ťahať peniaze z ľudí, ktorým ide o život, je obyčajný hyenizmus, ktorý nemôžu nijako ospravedlniť systémové nedostatky v rezorte. Pochybovať netreba ani o tom, že v istých oblastiach ide o pandémiu. Ktorá bežná širšia rodina na Slovensku nikdy nezažila, že sa od nej očakávala nejaká tá obálka v mene toho, aby dedko, strýko, teta, brat… dostali v nemocnici opateru, aká im náleží?
Ak sa na Fischera pozrieme touto optikou, potom obišiel sakramentsky dobre. Rovnaké dva roky podmienky dostala aj tá lekárka z Nitry, čo si za péenku od pacienta vypýtala 15 eur – pričom aj ona uzatvorila dohodu o vine a treste, čiže základná poľahčujúca okolnosť, ktorou je priznanie, bola v jej prípade rovnaká ako u Fischera, zbierajúceho tisíce (a kačice).
Šesť mesiacov podmienky vymeral Špecializovaný trestný súd v Banskej Bystrici tomu 80-ročnému dôchodcovi, ktorý za predĺženie péenky pre svojho syna ponúkol lekárovi 5 eur. Naozaj je spoločenská nebezpečnosť týchto prípadov viac-menej rovnaká? Naozaj u nás postačí zariadiť sa podľa hesla: čo by som nepriznal pár tisíc, keď mám „v komore milión“? V takom prípade honba na úplatkárov nemôže pôsobiť ani ako len tá zásterka.