Jednak preto, lebo záchrana firmy by rozhodne nemala znamenať záchranu aj pre prípadných podvodníkov a tunelárov, ale aj preto, lebo ešte nebola dopovedaná základná otázka. Mal byť Váhostav vôbec zachraňovaný?
Investície do stavby diaľnic, aj keby boli tie naše priam najlacnejšími v Európe (čo, samozrejme, nie sú), patria k najväčším verejným investíciám. Môžeme sa pýtať, prečo štát zadával takéto džoby tejto firme. Môžeme skúmať aj cenovú politiku štátu, ktorý striedavo buď akceptuje očividne nereálne nízke ceny, alebo, naopak, akceptuje ceny, ktoré by realisticky mohli byť o dosť nižšie.
Faktom však zostáva, že štát bez ohľadu na to, kto bol práve pri moci a aká bola jeho cenová politika, zadával stavbu rôznych diaľničných úsekov práve Váhostavu.
Štát sa v takejto situácii nemôže dosť dobre tváriť ako nezúčastnený pozorovateľ, keďže je skôr v pozícii „spolupáchateľa“. Či už bol formálnym strojcom politiky supernízkych cien minister dopravy, alebo Národná diaľničná, ktorá zmluvy dojednávala, bol to štát, kto prinajlepšom nereálne zmluvy akceptoval, prinajhoršom ich priamo vyžadoval.
Okrem špecifickej „štátnej spoluviny“ za vzniknutú situáciu je tu ešte jeden faktor. Hoci podľa starého znenia zákonov upravujúcich pravidlá reštrukturalizácie bolo ozdravených už niekoľko stoviek firiem, pričom podmienky ozdravovania nikdy neboli extra spravodlivé voči malým veriteľom, boli to práve veritelia Váhostavu, ktorí sa verejne ozvali.
Súčasná vláda tak na jednej strane čelila obvineniu, že ide zachraňovať Juraja Širokého, na druhej strane obvineniu, že kašle na malé firmy a živnostníkov, ktorých sa Váhostav chystal odbaviť smiešnymi pätnástimi percentami. Tomu sa povie ani z voza, ani na voz.
Ako by to vyzeralo, keby bola pri moci iná vláda? Nechala by veciam voľný priebeh, čo by znamenalo krach mnohých malých veriteľov? Nechala by padnúť Váhostav? A čo by v takom prípade dostali vyplatené tí živnostníci? Ekonomické hľadiská bokom, z politického hľadiska je vysoko pravdepodobné, že k riešeniu zachrániť Váhostav by tak či onak dospela hocijaká vláda.
Opäť platí, že si môžeme zanadávať na firmu „príliš veľkú na to, aby padla“ – vo svojej podstate nie úplne nepodobnú bankám, ktoré štáty húfne zachraňovali pred siedmimi rokmi. Návod na to, ako sa mal štát zachovať, nám to však neposkytne.
Precedens, v rámci ktorého vláda horúčkovito rokuje so všetkými zainteresovanými stranami a parlament urýchlene schvaľuje zmeny zákonov v mene záchrany jednej jedinej firmy, je už na svete a odteraz začne žiť vlastným životom.
Je len jeden spôsob, ako to celé uzavrieť čisto: nemilosrdne vyšetriť, či došlo k podvodu, alebo pokusu o podvod, a ak áno, ako. Schránky neschránky, manažment nemanažment, Široký neširoký.