Nenahraditeľné miesto patrí aj Milanovi Rastislavovi Štefánikovi, ktorého 96. výročie tragickej smrti si pripomíname. Prežil síce iba necelé prvé dve dekády 20. storočia, ale zato absolútne činorodo. Až sa tají dych, keď si uvedomíme, koľko energie a tvorivosti sa skrývalo v tomto rastom nevysokom mužovi s belasými očami.
Bol hyperaktívny v množstve oblastí, svojou inteligenciou a šarmom vedel osloviť najvýznamnejšie osobnosti Európy. Bez neho by sa spoločný štát Čechov a Slovákov rodil podstatne ťažšie. Pre svoju zdravú tvrdohlavosť a zásadovosť si doma vyrobil aj nepriateľov, no pod pietou smrti sa sklonili všetci. Ľudáci mu odpustili, že sa narodil ako syn evanjelického farára, martinskí konzervatívci, že bol svetoobčan. V roku 1944 sa k nemu hlásili partizáni, po vojne ho ani komunisti nedokázali zotrieť z pamäti národa, na Bradlo chodili národné púte aj školské zájazdy.
Iste, s odstupom storočia nemusíme súhlasiť so všetkými jeho názormi. Ale vtedy bol o tri konské hlavy pred svojimi rovesníkmi. Štúdiá v zahraničí, vedecká a expedičná činnosť, geniálne organizačné schopnosti, úspešná politika v parížskych salónoch i medzi legionármi na všetkých frontoch.
Mimochodom, Štefánik prvý pochopil nezmyselnosť účasti československých légií medzi bojujúcimi tábormi v Rusku a naštartoval ich anabázu cez Sibír a Ďaleký východ až do vlasti. Prichádzali domov aj mesiace po tom, čo sám zahynul na ivanských poliach. Slováci dlhé roky zberali ovocie zo stromov, ktoré im generál z Košarísk na svojej zložitej životnej púti posadil.