To, že práve Írsko sa stane prvou krajinou na svete, ktorá bude mať v ústave zakotvené, že „manželstvo môže byť podľa zákona uzatvorené dvoma osobami bez ohľadu na ich pohlavie”, a to na základe ľudového hlasovania, by ešte pred pár rokmi sotva niekomu napadlo. Ostrovná krajina však v uplynulých dvoch dekádach prešla obrovským vývojom.
Výsledok musí byť preto satisfakciou pre každého progresívne zmýšľajúceho človeka, ktorý verí, že ľudský pokrok je možný. Len treba chcieť i veci, ktoré na prvý pohľad vyzerajú nemožné… Ak dlhú dobu platilo, že novátorské sa rovná protestantské a spiatočnícke bolo synonymom katolíckeho, tak tieto zažité kultúrne vzorce správania viažuce sa na vieru postupom času prestávajú platiť. Napríklad „katolícke“ Španielsko sobáše homosexuálov zlegalizovalo už pred desiatimi rokmi.
Na druhej strane, ak sa drvivá väčšina obyvateľov Írska stále hlási ku katolicizmu, znamená to, že nestratili svoju vieru, ale že cirkev sa vzdialila ľuďom. Na margo toho sa veľmi výstižne vyjadril arcibiskup Diarmuid Martin: „Väčšina ľudí, ktorá volila áno, je produktom 12 rokov strávených v našich katolíckych školách.“ Jeho slová hovoria za všetko.
„Sociálna revolúcia“ by však nebola možná bez jasného postoja elít. Prekvapujúco v tejto otázke zavládla nezvyčajná jednota. Za prijatie článku 41 írskej ústavy hlasovali tak bývalá prezidentka Mary McAleese, ako aj predseda strany Sinn¤Féin Gerry Adams. A tak Íri budú môcť spomínať na 22. máj 2015 nielen ako na „veľký deň rovnoprávnosti“, ale aj ako na deň, ktorým sa zásadne zmenil obraz ich krajiny vo svete.