Budovy obklopené zeleňou a vynoveným bazénom by mali slúžiť tým, pre ktorých boli pôvodne určené: deťom. A samozrejme popritom celým rodinám a Bratislavčanom, ktorí v Starom Meste iný podobný objekt nemajú.
Potiaľ by bolo všetko v poriadku, lenže… Jurajovi Draxlerovi v tomto môžeme veriť, ale vlani sa na čele rezortu vystriedali traja muži a onedlho nás čakajú voľby. Pritom tlak developerov nielen v Tatrách, no i v tejto lukratívnej časti slovenskej metropoly je nepredstaviteľný. Aj na členov vlády.
Pod bagrami novodobých budovateľov nekončia iba vykúpené záhradky, ale i prapodivne reštituované pozemky s výhľadom na všetko, čo je v Bratislave pekné. Polovica kopca raz-dva zmizne a potom sa tu, na vedute mesta, objavia objekty, ktoré pripomínajú skôr krematóriá ako pohodlné vilky.
Dielo architekta Miloša Chorváta doplnené súsošiami, ktoré zatiaľ nevyhlásili za kultúrnu pamiatku (prečo?), by nebolo prvé ani posledné, ktoré by sa stratilo z večera do rána. (Kdeže sú reliéfy z neďalekej transfúznej stanice?)
Iuventa, kedysi Stredisko mladých mičurincov, je len jeden zo stoviek areálov voľného času, ktoré kedysi patrili mládeži. Málo z nich si zachovali svoje poslanie, väčšinu za babku rozpredali či nechali schátrať, aby mohli nastúpiť buldozéry a stavať hotely alebo domiská v tzv. podnikateľskom baroku.
Tam sa deti z jednoduchých rodín sotva niekedy dostanú. Preto si ceňme ostražitosť verejnosti za každej vlády.