Ak chce byť taká predčasná kampaň úspešná, musí spĺňať dve podmienky. Po prvé, potrebujete veľa peňazí a istotu, že ich nebude v dohľadnom čase nikto pýtať naspäť. Po druhé, na to, aby predčasná kampaň mohla naozaj vyniknúť, musí byť jediná.
Kiska sa do povedomia voličov dostal aj preto, lebo i keď s nejakým oficiálnym začiatkom kampane si hlavu nelámal žiaden z relevantných prezidentských kandidátov, on suverénne predbehol všetkých. Ťažšie sa do hláv voličov vtlčiete vtedy, keď sa budú vaše bilbordy tĺcť o pozornosť s bilbordmi ostatných.
Keď sa naraz na jednom plote prekrikujú Radoslav Procházka s Jurajom Miškovom, Evou Babitzovou, Bélom Bugárom a ktovie ešte kým ďalším, dosiahnu akurát to, že vás rozbolí hlava a začnete byť na nich všetkých alergickí. Nehovoriac o obskúrnych projektoch typu TIP. Z ich umelých kreácií síce nemáte najmenšiu šancu rozlúštiť, kto sú tí pajduláci a o čo im vlastne ide, zato špatia naše cestné komunikácie suverénne najdlhšie zo všetkých. Voľby-nevoľby, peniažky treba minúť, všakže.
Bilbordová stranícka mánia má svoj jasný účel. V časoch, keď všade, kam len pozriete, vidno presne odmerané, odvážené a vykalkulované pseudohodnoty a pseudoemócie, je bilbordová kampaň perfektnou náhradkou skutočnej politickej činnosti.
Myslíte si azda, že nejaký stranícky sponzor bude míňať svoje ťažko nakradnuté peniaze na to, aby sa straníci vzdelávali či cestovali po svete, získavali skúsenosti a nadväzovali kontakty? Bilbordová kampaň na základe „prieskumu voličského trhu“ a zadaná kreatívcom, ktorí prídu s vizuálom a heslami, je ľahko financovateľná a jej „výsledok“ je viditeľný. Pod výsledkom sa tu, pravdaže, nemyslí zmysluplná politika, ale počet duší ulovených v najbližších voľbách.
Otravné prekrikovanie sa plagátov politikov a ich strán takmer rok pred voľbami je na jednej strane odrazom víťazstva manažérizmu v politike, ktorá sa predáva ako pracie prášky pomocou čo možno najchytľavejších, najvtipnejších a najdômyselnejších sloganov (už samotné názvy strán sú sloganmi). Na druhej strane to odráža ich programovú biedu. Čo, okrem všeobecného bľabotu a zopár sloganov, už len môžu ponúknuť politici bez presvedčenia, osobnej histórie a vzťahu k voličom?
Koľké roky sa u nás sľubuje boj s čiernymi stavbami, a nik sa ešte neodhodlal na najdôležitejšie – zriadiť konečne štátny park buldozérov, ktoré by čierne stavby riešili „v skrátenom konaní“. Práve tak sa sotva čo zmení s bilbordovou mániou. Veľkí, malí, zavedení, noví, tradiční i netradiční – všetci politici si nechávajú zadné dvierka. Čo ak budú raz potrebovať vyhodiť nejaké peniaze do vzduchu takýmto spôsobom, voľby-nevoľby, aj oni?